Chronická borelióza patrí medzi diagnózy, ktoré sa ťažko vysvetľujú a ešte ťažšie sa s nimi žije. Ich príznaky sú často zameniteľné, premenlivé a neviditeľné navonok. Patria k nim únava, bolesti, úzkosti, zmeny vzhľadu, výkyvy nálad či psychiky. Stavy, pri ktoých sa telo správa inak, než by malo, no odpovede neprichádzajú mesiace, niekedy roky.
Dia Hvolková si týmto procesom prešla naplno. Päť rokov hľadania diagnózy, opakované sklamania, nepochopenie okolia aj pocit, že vlastné telo prestalo spolupracovať. V našom rozhovore otvorene hovorí o tom, ako jej borelióza zasiahla fyzické zdravie, psychiku aj identitu, prečo sa musela nanovo naučiť pracovať so stresom, hranicami aj mysľou. V neposlednom rade prezrádza, čo jej tento náročný proces dal.
Ide o veľmi blízky pohľad na každodennú realitu chronického ochorenia, na vnútorné procesy, ktoré spúšťa, a na dôvod, prečo je psychická rovnováha pri uzdravovaní rovnako zásadná ako samotná liečba.
1. Dia, začnime od začiatku – si známa svojím prístupom k sebaláske a osobnému rozvoju. Kedy si prvýkrát pocítila, že potrebuješ zmeniť svoj pohľad na seba?
Pocítila som to v období, keď som robila modeling, alebo skôr v momente, keď som z toho kolotoča konečne vystúpila. Neustále porovnávanie, každodenný tlak na výzor, každomesačné merania, hodnotenie z každej strany ... A samozrejme aj porucha príjmu potravy. To všetko ma úplne vyčerpalo.
Keď som s modelingom prestala, ocitla som sa na dne. Vtedy som si prvýkrát priznala, že sa nemám rada. Že som svoju hodnotu celé roky merala cez čísla na papieri a cez to, že som sa identifikovala tým, že som modelka. Bolo to bolestivé obdobie. Pamätám si dni, keď som plakala, lebo som mala pocit, že som tučná, škaredá a že som zlyhala. A dnes to vnímam tak, že som sa mala naučiť milovať samú seba úplne od začiatku. Ako keby som stavala nový základ. A presne tam sa začala moja cesta – cesta späť k tomu, kto naozaj som.
Instagram / @diahvolkova
2. Mnohé ženy sa boja robiť prvé kroky k sebaláske, lebo si myslia, že to bude vyžadovať veľké zmeny. Ja chcem ale vedieť opak. Aké malé, každodenné kroky by si odporučila ženám, ktoré chcú začať, ale nevedia kde?
Je to paradox, ale práve tie najmenšie kroky dokážu zmeniť najväčšie veci. Mne neuveriteľne pomohli afirmácie. Každý deň som si sadla pred zrkadlo a trénovala som úplne nový spôsob, akým sa so sebou rozprávam. Hovorila som si: „Som dosť. Mám sa rada a som so sebou spokojná. Nemusím byť dokonalá, aby som sa mala rada.“ Prvé dni som pri tom len plakala. Neverila som tomu, ale niečo sa začalo postupne meniť.
Vďaka afirmáciám som sa začala so sebou úplne inak rozprávať. Znie to jednoducho, no pracovala som na tom mesiace. A jedného dňa sa vo mne niečo prelomilo. Už som tým slovám len neverila, ja som ich začala cítiť. Veľmi mi pomohlo aj prestať hovoriť o sebe negatívne. Všetky tie: „Vyzerám hrozne“, „Som taká hlúpa“. Náš mozog to počuje, naše telo to počuje. Tak som sa rozhodla, vedome, takéto vety odstrániť zo svojho života. A postupne naozaj zmizli.
3. A čo ak sa cítime zaseknuté na jednom mieste?
Je to úplne normálne. Aj ja to zažívam pravidelne. Život sa deje vo vlnách. Niekedy letíme, niekedy padáme, niekedy stojíme na mieste a nevieme sa ani pohnúť. Najhoršie, čo môžeme urobiť, je tlačiť na to posunutie sa. Čím viac tlačíme, tým viac tam ostávame.
Naučila som sa to prijať. Namiesto boja sa opýtať: „Prečo tu som? Čo mi toto obdobie chce povedať?“ A zrazu zaseknutie prestane byť nepriateľ. Ja verím, že všetky naše zaseknutia aj "zaseknutia" prichádzajú presne vtedy, keď majú, a vždy nás niekam posunú. Niekedy to chce čas, no vždy stoja za to.
4. Prešla si aj veľmi náročným obdobím s chronickou boreliózou. Ako tento zdravotný problém ovplyvnil tvoje vnímanie života?
Neuverteľne. Chronická borelióza ma naučila vytrvalosti, trpezlivosti a tomu, že zdravie nie je samozrejmosť. Priniesla mi úzkosti, stres, obrovskú únavu, bolesti ... a hlavne pocit, že môj život sa zastavil. Ja som aktívny človek, milujem život, projekty, pohyb, tvorenie. A zrazu som nevládala robiť nič. Bolo veľmi ťažké pozerať sa, ako život ostatných ide ďalej, s tým, že som nevedela, či ten svoj ešte niekedy dobehnem.
A práve vtedy som začala pravidelne meditovať, vizualizovať, pracovať so svojou mysľou. Vybudovala som si extrémne silný mindset a úprimne? Zachránil ma. Bez toho by som sa asi zrútila. Keď prídete o svoje zdravie, až vtedy pochopíte, čo je naozaj dôležité, čo stojí za stres a čo je úplná malichernosť.
Moji kamaráti ma dodnes volajú slniečko, lebo aj z najhoršej situácie si viem spraviť niečo dobré. A áno, je to pravda. Cítim sa, akoby som mala mindset olympijského bojovníka. Naučila som sa byť šťastná a vďačná aj vtedy, keď bolo všetko zlé. Borelióza mi vzala veľa, ale mindset, ktorý som získala, je nevyčísliteľný dar, ktorý mi ostane už navždy.
5. Ako si si všimla prvé príznaky a ako dlho trvalo, kým si dostala správnu diagnózu?
Vôbec neviem, kedy som mala kliešťa. Ani ako to celé začalo. Prvýkrát som si všimla, že je niečo zle, v marci 2020. Jedno ráno som sa zobudila a mala som pocit, že sa vo mne zo dňa na deň niečo pokazilo. Cítila som, že je všetko inak. Extrémna únava, akné, opuchy, zmenená tvár. Akoby som v zrkadle videla niekoho iného. Hľadanie diagnózy trvalo päť rokov. A bolo to veľmi smutné obdobie – cítiť sa zlé, ale nevedieť prečo. Dnes som však veľmi vďačná, že sa to vôbec podarilo zistiť a nakoniec sa aj vyliečiť, pretože nie každý má to šťastie.
Instagram / @diahvolkova
6. Aké boli najväčšie výzvy počas liečby?
Najväčšia výzva bola zostať pozitívna. Uveriť, že raz zistím, čo sa so mnou deje. A potom veriť, že sa z toho naozaj dostanem. Skúsila som všetko – západnú medicínu, alternatívu, tradičnú čínsku medicínu, liečiteľov. Minula som tisíce eur, stretla ľudí, ktorí mi chceli len zobrať peniaze. Cítila som sa sama, nepochopená, stratená. A potom som konečne našla kliniku v Nemecku, kde som po veľmi dlhej dobe cítila, že som na správnom mieste, že viem, čo mi je, a že mi tu vedia pomôcť. Bol to prelomový zážitok, za ktorý budem navždy vďačná.
7. Ako sa borelióza prejavila na tvojej psychickej pohode?
Veľmi výrazne. Chronická choroba mení celé vnútro človeka. Úzkosti, depresívne pocity, strata identity, pocit, že telo zradilo dušu. Ľudia, ktorí to nezažili, to nikdy úplne nepochopia. A ani ich za to netreba viniť. Ale každý, kto si prechádza neviditeľným ochorením (nielen boreliózou), je obrovský bojovník.
8. Čo konkrétne si zmenila na svojich návykoch, aby si podporila proces uzdravovania?
Pred boreliózou som bola veľmi zdravý človek, preto som dlho nerozumela, prečo sa to deje práve mne. Jedla som zdravo, cvičila a starala sa o seba. Až nakoniec som si uvedomila, že môj problém nebol v zdravom životnom štýle. Môj problém boli hranice a sebahodnota. A tie ma paradoxne choroba naučila najviac.
Naučila som sa hovoriť nie. Naučila som sa nebyť tu pre všetkých, keď som tu nebola ani sama pre seba. Dnes som ja a moje zdravie každý deň na vrchle môjho to-do listu. A ak ste niekedy čítali knihy od Gábora Maté, tak viete, že tieto skryté psychické veci majú obrovský význam a ukazujú sa v našom tele ako príznaky a neskôr aj choroby.
9. Aké boli tvoje pocity, keď si po dlhšej dobe pocítila zlepšenie?
Úprimne? Absolútne neuveriteľné. Sú to tri mesiace, odkedy som sa vrátila z kliniky, a ja každý deň tancujem v kuchyni, keď si robím raňajky. Ten pocit, keď sa po piatich rokoch znovu cítite ako vy sama, je neopísateľný. Ja som už medzitým zabudla, aké je to cítiť sa zdravá. A teraz to opäť žijem. Uvedomujem si, že zdravie nie je samozrejmosť. Je to dar. A ja si ho vážim ako nikdy predtým.
Instagram / @diahvolkova
10. Chronické choroby vedia veľmi zasiahnuť sebavedomie. Ako sa ti podarilo vyrovnať s týmto aspektom?
Ťažko. Borelióza mi priniesla akné, pribratie, úzkosti a celé to vo mne narušilo to, čo som o sebe dovtedy vedela. Musela som sa naučiť mať sa rada aj vo verzii, ktorá sa mi nepáčila. Musela som prijať tú Diu, ktorá sa cítila úplne stratená a chorá, aby sa mohla vrátiť tá zdravá. Pomohli mi afirmácie, vizualizácie, terapia a hlavne každodenná práca na sebe. Boli to tie malé kroky, ktoré ma držali nad vodou.
11. Ako si udržať mindset v ťažkých obdobiach, keď sa cítime bezmocné?
V prvom rade nebuď na seba zlá. Teraz musíš byť pre seba tou najväčšou oporou. Buď na seba láskavá a dobrá, práve v týchto chvíľach. Obklop sa ľuďmi, ktorí ti dodajú pokoj, nie stres. Nájdete si malé rituály, ktoré ti robia radosť – prechádzky, meditácie, varenie, písanie, afirmácie. Čokoľvek, čo ťa drží nad vodou. Sleduj svoje duševné aj fyzické zdravie, ale nebuď ním posadnutá. A dopraj si toľko lásky, koľko len vieš. Niekedy sa neuzdravuje len telo, ale hlavne duša.
12. Môžeš sa podeliť o svoje skúsenosti s terapiami alebo prístupmi, ktoré ti pomohli na ceste k uzdraveniu?
Určite. A hneď na úvod poviem – každému funguje niečo iné, každému sadne niečo iné. Mne extrémne pomohla tradičná čínska medicína a akupunktúra. To bol obrovský zlom v mojom zdraví. Pomohla mi aj terapia, pretože chronické ochorenia takmer vždy zasiahnu aj psychiku.
A najmä každodenná práca so sebou – afirmácie, vizualizácie, meditácie či dychové cvičenia. Nie preto, že to znie spirituálne, ale preto, že to reálne mení nervový systém. Učí to telo cítiť bezpečie. Ja viem, že sa stále opakujem, no to je môj recept na lepší život.
Instagram / @diahvolkova
13. Ako vidíš budúcnosť ženského zdravia a duševnej pohody? Aké zmeny by si si priala?
Prvé, čo potrebujeme, je viac priestoru. Viac výskumu. Viac počúvania. Ženské telo je vedecky ešte málo preskúmané. Vôbec nemáme dostatok informácií o ženskom cykle či menopauze. Až teraz sa konečne dostáva táto dôležitá téma do povedomia a verím, že to bude stále viac.
Veľmi málo sa hovorí o chronických a neviditeľných chorobách. Aj preto som zdieľala svoj príbeh – nech ľudia, ktorí trpia, nemajú pocit, že sú sami. Lebo nie sú. A želala by som si, aby zdravotníctvo dávalo väčšiu pozornosť aj divným príznakom, ktoré sa berú na ľahkú váhu. Možno by sa mnohé diagnózy odhalili skôr a nemuseli by prerásť do niečoho tak veľkého.
14. Ako si dnes, koncom roka 2025 a s víziou 2026, predstavuješ šťastný a naplnený život? Aké hodnoty a ciele ti dávajú zmysel?
Mojím najväčším cieľom je zostať zdravá. Vychutnať si to, že konečne môžem žiť veci, ktoré som päť rokov len pozorovala z diaľky. Chcem zdieľať svoj príbeh ďalej, inšpirovať, učiť ženy pracovať na svojom mindsete. Pretože ja viem, že mindset ma zachránil a môže zachrániť aj niekoho ďalšieho. A nemusí ísť len o zdravie.
Motivujú ma správy od žien, ktoré mi píšu, že som im pomohla. Že začali veriť sebe. Že sa rozhodli pre zmenu. A to idem urobiť aj ja, lebo konečne môžem. Konečne sa vraciam sama k sebe. A mám pocit, že to najkrajšie ma ešte len čaká.
Zdroj úvodnej fotky: Instagram / @diahvolkova
0 komentárov