Ivana Beláková patrí k ženám, ktoré dokázali premeniť talent, odvahu aj vlastné životné skúšky na medzinárodný fenomén. Slovenka, ktorá sa z malej krajiny v srdci Európy dostala medzi absolútnu svetovú špičku tetovacieho umenia, dnes tvorí v Los Angeles, jej diela nosia celebrity aj klienti z celého sveta a ako prvá žena na svete získala certifikáciu, ktorá jej tetovanie uznáva ako súčasné výtvarné umenie.
Za medzinárodným úspechom sa však neskrýva náhoda ani jeden virálny moment. Sú za ním roky disciplíny, odvahy robiť nepopulárne rozhodnutia, neustále vzdelávanie a ochota opakovane vystúpiť z komfortnej zóny. Ivana dnes nepredstavuje len úspešnú tatérku, ale aj podnikateľku, umelkyňu a inšpiráciu pre ženy, ktoré chcú dokázať, že ani veľké sny nemajú geografické hranice.
V exkluzívnom rozhovore pre KAMzaKRÁSOU.sk otvorene hovorí o tom, čo ju naučil život v Los Angeles, ako zvláda tlak spojený so svetovým menom, prečo odmieta robiť kompromisy vo svojej tvorbe a akú radu by dnes dala žene, ktorá sa bojí urobiť prvý krok za svojím snom.
1. Keď sa pozrieš späť na dievča z malej slovenskej dediny, ktoré snívalo o veľkom svete, čo by ťa na dnešnej Ivane prekvapilo najviac?
Úprimne, nemyslím si, že by to malé dievča bolo prekvapené, že som sa stala veľkou. Hlboko vo vnútri som vždy vedela, že som určená na niečo väčšie. Vždy som vedela, že pôjdem do Ameriky. Vždy som vedela, že môj život nezostane uzavretý v hraniciach jednej malej dediny.
To, čo by ma prekvapilo, je niečo oveľa hlbšie. Počas duchovnej cesty s magickými hubami som sa dokázala pozrieť na svoj život z vyššej perspektívy a uvedomila som si, koľko som toho v skutočnosti dokázala, aj keď som stále niesla strach, ktorý bol do mňa vložený ako do malého dievčaťa. Toto bolo pre mňa šokujúce. Nie to, že som uspela, ale to, že som uspela aj napriek tomu, že vo mne stále žil strach.
V tom momente som samu seba videla inak. Videla som malé dievča, ktoré sa bálo, ale aj tak išlo ďalej. Videla som ženu, ktorá si vybudovala medzinárodnú kariéru, precestovala svet, vytvorila rozpoznateľné umenie, presťahovala sa do Ameriky a pokračovala znova a znova, aj keď tam ten strach stále bol. Tá skúsenosť vo mne prebudila nový druh hrdosti na samu seba. Pretože odvaha nie je vždy neprítomnosť strachu. Niekedy je odvaha robiť nemožné, zatiaľ čo strach sedí hneď vedľa teba.
2. Spomínala si, že si vyrastala v prostredí, kde nebolo ľahké snívať vo veľkom. Kedy si si prvýkrát dovolila veriť, že tvoje sny nemusia mať hranice?
Nemyslím si, že som niekedy naozaj verila v hranice. Prišla som na túto planétu bez toho, aby som ich poznala alebo sa nimi zaoberala. Jednoducho som žila svoj život tak, ako som ho cítila vo svojom vnútri.
Aj keď sa mi ľudia snažili hovoriť, kým mám byť, ako sa má správať dievča, čo je možné pre niekoho z malej dediny alebo aký život by som mala prijať, nikdy som úplne nepatrila do týchto pravidiel. Vždy som sa cítila oveľa slobodnejšia a plynulejšia než škatuľky, do ktorých sa ma ľudia snažili vložiť. Vždy som vedela, že je vo mne viac. Verila som v seba, pretože som nemala inú možnosť. Nikto neprišiel, aby ma zachránil alebo mi ukázal cestu. Musela som sa stať tou, ktorá zachráni samu seba.
Vnímam sa ako tá, ktorá prerušila generačný vzorec. Som tá, ktorá zmenila smer. Som tá, ktorá sa posunula ďalej. Nečakala som na povolenie, schválenie ani pochopenie. Stala som sa dôkazom, že tvoj začiatok nemusí určovať tvoj osud.
Ivana Beláková archív
3. Okrem tetovania, ku ktorému sa ešte dostaneme, často hovoríš o pozitívnom nastavení mysle. Aké bolo najväčšie limitujúce presvedčenie, ktorého si sa musela vzdať, aby si sa stala ženou, ktorou si dnes?
Pre mňa limitujúce presvedčenia nie sú jedna pevná vec. Neustále sa menia. Každý deň ti myseľ dá niečo nové, čo musíš prekonať. Nikdy som nebola typ človeka, ktorý by sa príliš staral o to, čo si o mne ľudia myslia. To nebol môj najväčší boj. Moja skutočná práca bola vždy s mojou vlastnou mysľou. Hovorím jej „monkey mind“ — myšlienky, strachy, pochybnosti, rozptýlenia a staré nastavenia, ktoré sa snažia prevziať kontrolu.
Každý deň pracujem na tom, aby bola moja myseľ mojím služobníkom, nie mojím pánom. Preto som dnes ženou, ktorou som. Nie preto, že by bol život ľahký, a nie preto, že by som nikdy nemala strach, ale preto, že svoju myseľ stále trénujem, aby nasledovala moje vyššie ja.
Verím vo vyššiu silu a verím, že sme neobmedzení. Ale byť neobmedzený neznamená, že sa jedného dňa zobudíš a všetko je ľahké. Vyžaduje si to disciplínu. Vyžaduje si to duchovnú prácu. Vyžaduje si to čas, aby si ovládol svoju myseľ.
4. Čo podľa teba najčastejšie bráni ženám veriť vo vlastnú hodnotu a nasledovať svoje sny?
Mnohé ženy sú vychovávané tak, aby sa zmenšovali. Aby boli milé, tiché, pohodlné pre ostatných, pekné, vďačné, ale nie príliš silné. Učia ich starať sa o to, čo si ľudia myslia, skôr než o to, čo samy cítia.
Verím, že ženy si musia spomenúť, že ich hodnota nie je niečo, čo si musia zaslúžiť. Už ju majú. Práca spočíva v tom, aby odstránili hanbu, strach, staré programy a hlasy, ktoré im hovorili, že nie sú dosť. Keď žena pozná svoju hodnotu, stáva sa nebezpečnou tým najlepším spôsobom — pretože ju už nemožno ovládať strachom.
5. Tvoje tetovania sú plné farieb a emócií. Prečo je pre teba farba taká dôležitá a odmietla si niekedy tetovanie, pretože nebolo v súlade s tvojimi hodnotami?
Farba nie je niečo, čo si vyberám len preto, že to vyzerá pekne. Mám farebnú synestéziu, takže farba je súčasťou toho, ako cítim, chápem a prekladám energiu. Farbu nevnímam ako dekoráciu. Prežívam ju takmer ako emóciu, vibráciu, spomienku a osobnosť.
Preto sú moje tetovania také rozpoznateľné. Vychádzajú zo spôsobu, akým prirodzene spracovávam svet. Farba za mňa hovorí ešte skôr, než čokoľvek vysvetlím. Prináša tetovanie k životu a nesie emocionálnu frekvenciu človeka, ktorý ho nosí.
Čo sa týka tetovaní, ktoré odmietam, o tom som už veľakrát hovorila. Pre mňa je to dnes veľmi jednoduché: tetujem to, s čím vibrujem. Bodka. Moje umenie musí byť v súlade so mnou, s mojou energiou a s človekom, ktorý stojí predo mnou. Ak to necítim správne, nerobím to.
Ivana Beláková archív
6. Existuje motív alebo symbolika, ku ktorej sa vo svojej práci opakovane vraciaš?
V skutočnosti sa nevraciam k jednému konkrétnemu motívu, pretože všetky moje tetovania sú jedinečné. Každý človek je iný, každý príbeh je iný a každý dizajn má svoju vlastnú energiu. Ale ak existuje jedna symbolika za všetkým, čo tvorím, je to moje životné motto a moja pracovná mantra: just Love. To je celé. Láska.
Pred každým tetovaním, keď si pripravujem svoj priestor, sa prepájam s láskou — s láskou k sebe, s láskou k svojmu daru, s láskou k svojmu životu, s láskou k svojej ceste a s láskou ku klientovi. Prepájam sa s prostredím, v ktorom tetujem, s Matkou Zemou, so všetkými miestami, kam som mohla cestovať, s jedlom, ktoré jem, s hudbou, ktorú počúvam, so svojimi učiteľmi, so svojou snúbenicou a so všetkým, čo ma formovalo. Táto energia potom ide do dizajnu. Takže aj keď je každé tetovanie jedinečné, základ je vždy rovnaký: láska.
7. Myslíš si, že tetovanie môže byť formou terapie alebo spôsobom, ako znovu získať kontrolu nad vlastným telom?
Áno, absolútne. Tetovanie môže byť veľmi silným spôsobom, ako si znovu privlastniť svoje telo. Pre niektorých ľudí označuje prežitie. Pre iných slobodu, smútok, lásku, znovuzrodenie alebo novú kapitolu.
Videla som ľudí plakať, liečiť sa a transformovať sa počas tohto procesu. Samozrejme, tetovanie nie je náhrada terapie, ale môže byť terapeutické. Môže človeku pomôcť povedať: „Toto je moje telo. Toto je môj príbeh. Ja si teraz vyberám, čo to znamená.“ Dokonca mi mnohí klienti po zaplatení povedia: „Ďakujem za terapeutické sedenie s tebou.“
8. Ako sa zmenil tvoj vzťah k vlastnému telu odkedy si si začala dávať tetovania?
Môj vzťah k môjmu telu bol vždy pozitívny. Milujem svoje telo a mám pocit, že moje telo vždy milovalo mňa späť. Už ako dieťa som bola veľmi zvedavá na svoju vlastnú formu — na to, ako ma Boh stvoril, ako som bola vytvarovaná a prečo som sa narodila taká, aká som. Pamätám si, že keď som bola malá, dávala som si ponožku do kraťasov, pretože som chcela vedieť, aké by to bolo vyzerať ako chlapec. Vždy som samu seba skúmala, nie z nenávisti, ale zo zvedavosti.
Moje tetovania patria do jednej éry mojej minulosti. V skutočnosti som si už roky nedala nové tetovanie. Sú súčasťou môjho príbehu, ale neboli tým, čo mi dalo povolenie milovať svoje telo. Tá láska tam už bola.
Ak si niekto chce dať tetovanie preto, aby zlepšil svoj vzťah k vlastnému telu, povedala by som mu, aby najskôr strávil čas sám so sebou. Spoznaj, kto si, skôr než si dáš niečo trvalé na kožu. Tetovanie ťa môže vyjadriť, ale nemalo by ťa definovať. Definovať sa môžeš iba ty sám.
Ivana Beláková archív
9. Tetovací priemysel bol dlho vnímaný ako mužský svet. Keď si začínala, cítila si potrebu byť tvrdšia, hlasnejšia alebo ambicióznejšia než muži v tejto profesii?
Nie. Nemala som pocit, že sa musím stať niekým iným než sama sebou. Keď som začínala, bola som bez peňazí. Nehovorila som jazykom. Bola som v cudzej krajine, spávala som na podlahách, snažila som sa prežiť a bola som gay v priemysle a prostredí, ktoré k tomu nebolo vždy láskavé. Často som bola vydaná napospas mužom, ktorí ma nerešpektovali, ktorí sa ku mne správali hrozne a podceňovali ma. Ale prešla som si tým rovnako, ako som si prešla životom — s disciplínou, tvrdou prácou a vierou v seba.
Nestala som sa hlasnejšou, aby som súperila s mužmi. Nestala som sa tvrdšou, aby ma prijali. Jednoducho som pokračovala. Pokračovala som v tetovaní. Pokračovala som v zlepšovaní. Pokračovala som v budovaní svojho mena, až kým už nikto nemohol poprieť moju prácu.
A aj dnes niekedy vidím tú istú energiu na sociálnych sieťach. Negatívne komentáre často prichádzajú od mužov v ich žiarlivosti, neistote a nepohodlí z toho, že vidia niekoho úplne slobodného. Ale chápem človeka za online šikanou. Neberiem si to osobne rovnakým spôsobom. Pre mňa to len živí moju kreativitu. To je moja sila. Nepotrebujem hrať moc. Ja ju žijem.
10. Momentálne žiješ v Los Angeles, pracuješ s celebritami a buduješ globálnu značku. Mnohí ľudia si Los Angeles spájajú s glamúrom. Čo je na živote v tomto meste najťažšie?
Los Angeles je krásne, ale nie je ľahké. Ľudia vidia glamúr, celebrity, slnko, príležitosti, ale nie vždy vidia tlak, osamelosť, konkurenciu alebo to, koľko disciplíny treba na to, aby tam človek prežil.
LA ti môže dať všetko, ale zároveň preverí, kým naozaj si. Musíš poznať sám seba. Musíš si chrániť svoju energiu. Musíš zostať uzemnený. Pre mňa sa spiritualita stala veľmi dôležitou, najmä po Covide. Začala som sa viesť cez vyššie poznanie, liečenie a hlbšiu prácu na sebe. Pomohlo mi to spomenúť si, prečo som tu.
Je také ľahké „preraziť“ ako celebrita na Slovensku, a preto mnoho ľudí nikdy neodíde. Pokiaľ nežiješ a neprosperuješ v LA, nepoznáš realitu tejto šelmy. Hovorí sa, že Kalifornia, najmä LA, ťa zožerie a vypľuje. Čo sa týka mňa, ja som stále tu a stále prosperujem.
Ivana Beláková archív
11. Máš viac ako 700-tisíc sledovateľov. Máš pocit, že musíš chrániť svoju identitu pred tlakom byť stále pozitívna Ivana?
Áno, pretože ľudia si niekedy myslia, že pozitívni ľudia nemajú bolesť, zlé dni alebo súkromné boje. Ale pozitivita nie je predstieranie, že život je dokonalý. Pozitivita je voľba nechať svoje srdce otvorené aj po ťažkých veciach.
Chránim sa tým, že si pripomínam, že nikomu nedlžím prístup ku každej časti seba. Moja online prítomnosť je ako moje umenie — povznášajúca, farebná, rozpoznateľná a plná energie. Ale som aj človek. Mám právo rásť, oddychovať, meniť sa a mať hranice.
A áno, som verejná osoba, ale naučila som sa, že nie všetko musí byť vystavené na obdiv. Naučila som sa tiež, že nie všetko, čo vidíš na sociálnych sieťach, je skutočné. Bola som s veľkými celebritami, ktoré sú v očiach verejnosti veľmi známe, ale v zákulisí je ich život chudobný — finančne aj duchovne. Dokonca bolo obdobie, keď sa zhromažďovali, aby si fotili seba v mojich autách.
12. V jednom rozhovore si povedala, že žiješ ako voda — v prúde. Ako sa človek naučí pustiť kontrolu bez toho, aby stratil sám seba?
Voda je jemná, ale zároveň silná. Dokáže obísť prekážky, ale dokáže aj tvarovať kameň. Pre mňa žiť v prúde neznamená byť pasívna. Znamená to dôverovať životu a zároveň vedieť, kto som. Kontrolu púšťaš tým, že si buduješ dôveru v seba. Učíš sa počúvať svoju intuíciu. Prestaneš tlačiť na to, čo nie je v súlade. Pohneš sa, prispôsobíš sa, pokračuješ.
Pre mňa prúd nie je slabosť. Je to inteligencia a viera vo vnútorné poznanie, že nakoniec všetko pracuje v môj prospech. Žijem so zámerom, každý deň manifestujem vo svojej manifestačnej knihe a potom to pustím. Pretože práve v prúde, v pustení kontroly, sa deje mágia.
13. Otvorene podporuješ LGBTQ+ komunitu. Akú zmenu by si chcela vidieť v spoločnosti, aby sa mladí ľudia nemuseli báť byť sami sebou?
Pre mňa povedať, že otvorene podporujem LGBTQ+ komunitu, je takmer ako povedať, že otvorene podporujem ľudí. Verím, že všetci sme stvorení z lásky. Láska nepatrí iba jednému typu človeka, jednej kultúre, jednej krajine alebo jednému spôsobu života.
Precestovala som svet a videla som kultúry, kde existuje tretí rod, kultúry, kde sú sexualita a identita oveľa plynulejšie a kde ľudia nie sú nútení do rovnakých škatuliek. Preto to pre mňa nie je nič zvláštne. Zvláštne je, keď sa spoločnosť snaží kontrolovať niečo také prirodzené, ako je láska, identita a ľudská duša.
Verím, že svet sa otvára. Vďaka technológiám, AI, cestovaniu a prístupu k informáciám mladí ľudia vidia, že existuje mnoho spôsobov, ako existovať. Slovensko je v tomto stále veľmi pozadu, v mnohých mysliach veľmi uzavreté, ale neverím, že tieto staré presvedčenia dokážu prežiť navždy.
Nie tak dávno svet akceptoval veci, o ktorých dnes vieme, že boli hlboko nesprávne, ako otroctvo alebo odopieranie základných ľudských práv. Každá generácia má svoje limitujúce presvedčenia, ktoré nakoniec odumrú. Verím, že odumrie aj toto. Zmena, ktorú chcem vidieť, je jednoduchá: menej strachu, menej kontroly a viac lásky. Mladí ľudia by nemuseli vysvetľovať, prečo si zaslúžia existovať takí, akí sú. Mali by môcť slobodne žiť, milovať, tvoriť a stať sa sami sebou.
Ivana Beláková archív
14. Myslíš si, že spoločnosť sa naozaj posúva dopredu, alebo je prijatie stále podmienené určitými očakávaniami?
Myslím si, že spoločnosť sa posúva dopredu, ale nie všade rovnakou rýchlosťou. Na miestach ako Los Angeles alebo v mnohých otvorených častiach sveta sú ľudia viac vystavení rôznym kultúram, identitám, slobode a rôznym spôsobom života. Ale na Slovensku, a aj v mnohých iných častiach sveta, je prijatie stále veľmi podmienené tradíciou, náboženstvom, tlakom rodiny a strachom z toho, čo povedia ľudia.
Veľa ľudí ťa prijme iba vtedy, ak zostaneš ticho. Ak o sebe nehovoríš príliš otvorene. Ak nevyzeráš príliš inak. Ak nespochybňuješ spôsob, akým ich naučili vnímať život. To nie je skutočné prijatie. To je spoločnosť, ktorá hovorí: „Môžeš existovať, ale iba spôsobom, ktorý je pohodlný pre nás.“
Slovensko je v tomto stále v mnohých smeroch pozadu. Nie preto, že by ľudia boli zlí, ale preto, že mnohí stále žijú v starých programoch. Boja sa toho, čomu nerozumejú. Súdia skôr, než sa učia. Opakujú to, čo ich naučili, namiesto toho, aby sa pýtali, či je to ešte stále pravda.
Ale verím, že sa to mení. Svet je dnes príliš prepojený. Mladí ľudia vidia viac. Cestujú, používajú sociálne siete, vidia rôzne kultúry, rôzne identity a rôzne spôsoby, ako byť človekom. Aj umelá inteligencia a technológie otvárajú ľuďom mysle, pretože informácie sa už nedajú kontrolovať rovnakým spôsobom ako kedysi.
Takže áno, spoločnosť sa posúva dopredu, ale prijatie je na mnohých miestach stále podmienené. Moja odpoveď na to je žiť otvorene, tvoriť otvorene, učiť otvorene a ukazovať, že byť iný nie je niečo, čoho sa treba báť. Je to súčasť ľudskej evolúcie.
15. A na záver, aký odkaz by si dala mladej Ivane a mladým ľuďom, ktorí sa dnes cítia iní?
Povedala by som im: vaša odlišnosť nie je vaša slabosť. Môže sa stať vaším najväčším darom. Nečakajte, kým vás svet pochopí, aby ste začali. Ak cítite, že ste volaní k niečomu väčšiemu, dôverujte tomu pocitu.
Už nie som iba tattoo artist. Som učiteľka, líderka, maliarka, herečka, speakerka a žena s misiou robiť nemožné znova a znova. Chcem, aby mladí ľudia vedeli, že sa nemusia zmestiť do sveta presne takého, aký je. Niekedy sú tu preto, aby ho rozšírili. Nemusíte zostať uväznení iba v jednej veci. Zažite všetko. Toľko, koľko môžete. Pretože jedného dňa sa obzriete späť a uvidíte, ako rýchlo život prešiel.
Zdroj úvodnej fotky: Ivana Beláková archív
0 komentárov