Námety jej kníh píše sám život a neraz ich čerpá aj zo života svojej rodiny, príbuzných či kamarátok.
Aj vďaka tomu dnes patrí Denisa Fulmeková medzi úspešné slovenské spisovateľky.
V minulosti ste pracovali ako redaktorka. Čo vás posunulo k písaniu literatúry?
Asi ambícia publikovať knižky a venovať sa literárnej tvorbe viac ako tej redakčnej, pretože mi to bolo bližšie. Nepovažujem sa za redakčný typ a netúžim byť novinárkou, ktorá prináša dennodenne informácie a musí sledovať dianie okolo seba. Môj tok života je možno o trochu pomalší, a preto sa radšej zameriavam na písanie o veciach, o ktorých môžem dlhšie premýšľať.
Pred pár rokmi ste napísali zbierku poézie a okrem nej ste už mali možnosť tvoriť vo viacerých žánroch. Ktorý je vám najbližší?
Najbližšia mi je forma románu, ktorý obsahuje dejový oblúk a je dramatický. Román s takouto charakteristikou sa mi píše dobre a aj pre čitateľov je pravdepodobne najprijateľnejší. Predpokladám, že románom sa budem venovať i v budúcnosti.
V súčasnosti tvoríte najmä literatúru, ktorá je venovaná predovšetkým ženám a dotýka sa ich bežného života a problémov. Odkiaľ čerpáte námety?
Námety čerpám predovšetkým zo svojho života, ale aj zo života mojej rodiny, príbuzných a priateliek. Niekedy sa stane, že námet stretnem priamo na ulici. Námet jednej mojej poviedky z knihy, Posledná polnoc v Pivonke, som doslova našla na ulici. Išlo o hádku dvoch žien, ktorá bola natoľko literárne zaujímavá, i keď z ľudského pohľadu skôr smutná, že som sa rozhodla stvárniť ju v próze.
V troch publikáciách (Materská, Dve čiarky nádeje, Čakáreň) sa venujete problematike materstva a samotnej snahe o počatie dieťatka. Je vám táto téma bližšia ako iné problémy zo života žien a mužov?
Priznám sa, že táto problematika mi vstúpila do života, i keď by som si ju bola radšej nevybrala. Keďže som sa však sama stretla s diagnózou neplodnosti, pretože sa mi nedarilo mať druhé dieťa, musela som sa ňou zaoberať. Vôbec som nepredpokladala, že by som niekedy takéto intímne témy začala rozpitvávať v próze. Mnohé veci som vtedy prežívala veľmi ťažko, a preto som si povedala, že budem o týchto témach písať, budem ich otvárať a budem sa priznávať, že som sa s touto témou stretla aj v osobnom živote.
Na najnovšiu publikáciu Denisy Fulmekovej, Štrikovaní frajeri, sa môžu čitatelia tešiť už v máji.
Ako ste spomínali, námety čerpáte nielen z prostredia vašich blízkych, ale i neznámych ľudí. Stalo sa vám niekedy, že sa čitateľka stotožnila s vašou témou a priznala, že problém reálne prežila?
Od čitateľov mi prichádzajú najmä maily alebo reakcie cez sociálne siete. Po prezentácii mojej knihy, Dve čiarky nádeje, za mnou prišla jedna mladá pani, ktorá mi povedala, že sa potýkala s týmto zdravotným problémom. Dopadlo to však dobre a stala sa matkou chlapčeka. Bola rada, že si mohla moju knihu prečítať. Prišli mi však aj mnohé písomné reakcie s názormi, že ide o zaujímavú tému a kniha do istej miery pomohla odtabuizovať tento problém. Takisto aj veľa žien v mojom okolí mi potvrdilo, že riešilo vo svojom živote problém neplodnosti. Nejde o príjemnú diagnózu a nepriznáva sa k tomu ľahko. Keď sa človek snaží naplniť si svoje rodičovské poslanie, a nie je úspešný, je to veľmi skľučujúce a frustrujúce.
Chystáte aj do budúcnosti publikáciu venovanú podobnej problematike alebo sa už chcete venovať inému smeru?
Prednedávnom som sa rozhodla, že pre svojich čitateľov prichystám niečo ľahšie, humornejšie. Knižka, ktorá mi vyjde teraz na jar, presnejšie v máji, má názov Štrikovaní frajeri a bude na veselšiu nôtu. Hoci v nej sem-tam zaznejú aj spodnejšie tóny, bez ktorých to v mojich knihách už asi nejde, dúfam, že ľudí pobaví.
Odporúčame prečítať: Rozhovor: Stand-up comedy show Mira Ardona
Andrea Coddington: Múza ma nekope
