Každá mama si aspoň raz povedala: „Takto som reagovať nechcela.“ A napriek tomu sa to stalo. Krik, frustrácia, výčitky – momenty, ktoré prídu rýchlejšie, než ich stihneme zastaviť. Práve o týchto situáciách hovorí Lívia Mitterpach otvorene. Bez prikrášľovania. Bez ilúzií. A s jednou dôležitou myšlienkou – problém často nie je v správaní dieťaťa, ale v tom, čo to robí s rodičom.
Lívia Mitterpach, ktorú tisíce rodičov poznajú ako Maminu s hranicami, patrí medzi ženy, ktoré o rodičovstve hovoria otvorene, bez prikrášľovania a bez ilúzií. Na svojich sociálnych sieťach sa venuje témam, ktoré sú mnohým rodičom až nepríjemne blízke – krik, frustrácia, výčitky, ale aj hľadanie rovnováhy medzi rešpektom a jasnými hranicami. Dnes pomáha rodičom prostredníctvom online konzultácií a koučingu pochopiť, prečo reagujú tak, ako reagujú, a ako to môžu vedome zmeniť.
Problémy vo výchove často nesúvisia priamo s dieťaťom, ale s emóciami a vzorcami rodiča. Ak rodič pochopí svoje reakcie, dokáže lepšie nastaviť hranice a vytvoriť zdravší vzťah bez kriku.
V rozhovore sa spolu pozrieme na to, prečo rodičovstvo tak silno otvára naše vlastné zranenia, aké sú najčastejšie konflikty medzi rodičmi a deťmi a prečo sa mnohí snažia dieťa opraviť, hoci skutočná zmena začína inde. Ako teda vyzerá zdravý vzťah, v ktorom sa dieťa cíti prijaté a rodič zároveň nestráca sám seba? To všetko nájdete nižšie.
1. Lívia, na sociálnych sieťach ťa mnohí poznajú ako Maminu s hranicami. Ako vlastne vznikol tento názov a kedy si si uvedomila, že práve téma hraníc vo výchove je niečo, čomu sa chceš venovať naplno a posúvať užitočné informácie ďalej?
Keď som pred piatimi rokmi zakladala profil „Som proti generalizácii“, jeho zmyslom bolo priniesť nádej budúcim rodičom. Chcela som ukázať, že nie každé dieťa musí byť automaticky katastrofa, že nie každé dieťa neje, nespí alebo robí strašné veci, ako sa nám to často snaží nahovoriť internet či naše okolie. Začína sa to už v tehotenstve vetami typu „Veď počkaj, keď…“ a podľa mňa to nikdy úplne nekončí.
Ako naša dcérka rástla, začala som si uvedomovať, že veci chcem robiť inak, než som ich poznala ja. Nerobila som veci za ňu, dokázala som povedať nie a nedovolila som jej ubližovať mi s tým, že je to len dieťa a nevie, čo robí. Áno, nevie – a práve preto som tu ja ako rodič, aby som ju to naučila. Ani vo sne by mi nenapadlo, že raz bude môj profil sledovať niekoľko desiatok tisíc ľudí. Je to možno klišé, ale na prvých sto sledujúcich som čakala rok a pol. Slovo influencer ma síce stále trochu dráždi, no je pravda, že ovplyvňujem množstvo rodičov – a to je krásne, ale zároveň veľmi zodpovedné.
2. Vo svojich príspevkoch často hovoríš o situáciách, ktoré zažíva takmer každá mama – únava, frustrácia, výčitky, že niekedy reagujeme inak, než by sme chceli. Bol to práve nejaký tvoj osobný moment v živote, keď si si povedala, že chceš materstvo začať prežívať a chápať inak?
Prvý rok materstva sa nebojím pomenovať tak, že som bola toxická osoba. Bola som nevyrovnaná sama so sebou aj so svojou rolou matky. Moja komunikácia oscilovala niekde medzi surovosťou a aroganciou. Bola som precitlivená, urážala som sa, obviňovala som okolie zo svojich chýb. Keď dcérka plakala, vnímala som to ako útok na seba. Kričala som, trieskala dverami, riadom, trestala som tichom.
Nemyslím si, že existoval jeden konkrétny moment. Skôr to postupne presakovalo z nevedomia do vedomia. Keď som riešila situácie s dcérkou, môj autopilot mi hovoril jedno, ale niečo vo mne cítilo, že to nie je správne. Intuitívne som vedela, že existuje iná cesta. Začala som si klásť otázku, ako môžem byť pre svoju dcéru tým dospelým, ktorého som ja nemala, keď som bola dieťa. A práve v tejto otázke som začala nachádzať odpovede. Prestala som kričať, začala som terapiu a už niekoľko rokov intenzívne pracujem na sebe.
Instagram / @mamina_s_hranicami
3. Mnohé ženy vstupujú do materstva s určitými predstavami o tom, akými mamami budú. Keď sa dnes obzrieš späť na svoju cestu a skúsenosť, v čom sa realita najviac líšila od očakávaní?
Úplne vo všetkom. Do materstva som išla s presvedčením, že sa mi predsa nikto nebude priečiť a dieťa ma bude poslúchať na slovo. Myslela som si, že mu budem odoberať lásku vždy, keď sa nebude správať podľa mojich predstáv, a že ak bude treba, zlomím jeho vôľu. Mala som v sebe silný odpor voči tomu, čo som vnímala ako moderné rodičovstvo. Myslela som si, že dnešní rodičia sú slabí, že len prosia a rozprávajú a nechajú deti robiť si, čo chcú.
Treba však povedať, že k nám prišla aj vlna takzvanej voľnej výchovy, ktorá s rešpektom nemá veľa spoločného, a táto predstava ma ešte viac utvrdila v tom, že takto určite vychovávať nechcem. Dnes viem, že pravda je niekde uprostred. Nerazím voľnú výchovu, ale zároveň sa nesprávam ako despota. Hľadám rovnováhu medzi rešpektom a hranicami.
4. Keďže dnes sa venuješ už aj online konzultáciám a koučingu, aké sú najčastejšie konflikty medzi rodičmi a deťmi, ktoré ľudia riešia počas konzultácií?
Najčastejšie sa opakujú tri situácie. Rodič má pocit, že sa dieťa „pokazilo“ a nevie prečo. Dieťa bije rodičov alebo iné deti v kolektíve. A rodič nezvláda detský plač, čo ho vedie k povoľovaniu hraníc. Ak by som to mala zovšeobecniť, minimálne dve tretiny rodičov prichádzajú s tým, že chcú „opraviť dieťa“, no odchádzajú s tým, že potrebujú zmeniť seba.
5. Mnoho rodičov si uvedomí až počas výchovy vlastných detí, že v sebe nesú rôzne vzorce zo svojho detstva. Prečo podľa teba práve rodičovstvo tak silno otvára naše vlastné staré zranenia, reakcie či spôsoby komunikácie?
Myslím si, že je to preto, že s deťmi znovu zažívame situácie, ktoré sme si mysleli, že máme dávno za sebou. Niektoré sme si dokonca prepísali tak, aby boli znesiteľnejšie. A zrazu sa všetko vracia. Naše vnútorné dieťa sa ozýva, autopilot nám našepkáva staré reakcie a intuícia sa snaží medzi tým nájsť novú cestu.
Príde situácia, keď dieťa niečo vyleje, a my máme chuť reagovať tak, ako reagovali naši rodičia. A zároveň sa v nás ozve otázka: Naozaj to takto chceš? A my zrazu nevieme. Chceme? Nechceme? A práve v tom momente začína zmena. Začneme sa pýtať, prečo sme my dostávali tresty a prečo nám to prišlo normálne. A niekedy sa otvorí veľmi dlhý a bolestivý proces. Rozumiem, že sa do toho nie každému chce ísť.
6. Ako môže následne správanie dieťaťa odrážať emócie alebo nevedomé vzorce jeho rodičov?
Deti nám brnkajú na naše strunky asi každý deň. Stačí, že moja dcéra síce ide urobiť to, čo jej poviem, ale musí si pri tom prevrátiť očami – a mňa ide roztrhnúť. Keď sa jej nedarí obuť topánky a zúri, mám sto chutí na ňu skríknuť, nech okamžite prestane, lebo na to nemá právo. Keď sa jej spýtam, či mi podá ovládač, a ona povie, že nie, lebo má akurát niečo rozrobené… Sú to každodenné drobnosti.
A malý tip pre rodičov – kedykoľvek máte v hlave myšlienku typu, že vaše dieťa je nevďačné, že si málo váži niečo, čo preň robíte, alebo že ste sa celý deň obetovali a ono nie je schopné ani len ísť s vami bez revu domov… Na 99,99 % na vás prehovára vaše zranené vnútorné dieťa. To, ktoré kopká nožičkami a nechápe, ako si vaše biologické dieťa môže dovoliť to, čo vy ste nemohli ani v snoch.
7. Takmer každý rodič si prechádza obdobiami vzdoru, kedy deti reagujú veľmi intenzívne – hnevajú sa, plačú, vzdorujú. Čo sa v takýchto momentoch skutočne deje v ich vnútri a prečo je pre rodičov niekedy tak ťažké tieto emócie prijať bez toho, aby ich okamžite chceli zastaviť?
Obdobie vzdoru je pojem, ktorý by som najradšej úplne zrušila. Osobne sa domnievam, že problémom nie je ani tak správanie dieťaťa, ako to, čo to robí s vnútrom rodiča. Aké emócie to v ňom vyvoláva. Aké spomienky. Aké presvedčenia sa mu vynárajú – „Toto si predsa dieťa nemôže dovoliť!“, „Som zlá mama, keď nedokážem dostať dieťa z ihriska milým slovom.“ Do toho sa ozýva naše vnútorné dieťa – „To mu naozaj dovolíš hodiť sa o zem? Čo by sa stalo tebe, keby si niečo také spravila ty?“
Dieťa, ktoré prechádza takzvanou prvou pubertou, zažíva veľký vývinový skok. Už nejde len o potreby, ale aj o chcenie (hoci aj za tým je stále nejaká potreba). Prežíva nové pocity, ktorým nerozumie. Jediné, čo vie, je to, že sa ich potrebuje zbaviť – dostať ich von, vypustiť zo seba.
Rodičom vždy hovorím, že prijímame všetky emócie, ale regulujeme správanie. Nedovolíme dieťaťu ubližovať sebe ani iným, ničiť veci a podobne, ale zároveň ho neodvádzame od emócií. Nech sa s nimi naučí byť. Pomôžme mu ich pomenovať. Buďme tam preňho, aby sme mu držali priestor, nie aby sme ho z tej emócie vyťahovali. Tie emócie deťom samy o sebe neprekážajú. Prekážajú najmä ich rodičom.
Instagram / @mamina_s_hranicami
8. Veľa rodičov sa obáva, že ak budú príliš prísni, poškodia vzťah s dieťaťom. Na druhej strane sa boja, že ak budú príliš mäkkí, deti si neosvoja rešpekt. Ako podľa teba vyzerajú zdravé hranice vo výchove?
Bez vlastného sebauvedomenia sa veľmi ťažko hľadá rovnováha. Ak ja sama neviem, čo mi ubližuje alebo čo potrebujem, ako to môžem komunikovať okoliu? Na mojich kurzoch sa prvých niekoľko hodín venujeme práve sebapoznaniu – čo cítim, kedy to cítim, čo sa mi odohráva v hlave, aké emócie prežívam, kde ich cítim v tele, aké presvedčenia si so sebou nesiem.
Zdravé hranice dokáže nastaviť človek, ktorý je sebauvedomený. A to nemá nič spoločné so slovom sebavedomý, ako ho poznáme z bežného slovníka. Kedysi som rodičom dávala konkrétne vety, ktoré majú hovoriť. Dnes viem, že je to nezmysel. Ak to nevychádza zo srdca, ak tomu rodič skutočne neverí, ak nie je autentický, nebude to fungovať dlhodobo. Dieťa veľmi rýchlo vycíti, či to, čo hovoríme, naozaj žijeme.
9. Keďže sa čoraz viac hovorí aj o rešpektujúcej komunikácii s deťmi, čo znamená skutočne počúvať dieťa – nielen jeho slová, ale aj to, čo sa skrýva za nimi?
Kto ma sleduje dlhšie, ten určite pozná moje prirovnanie k lastovičkám a hmyzu. Pamätám si, ako moja mama hovorila: „Bude búrka, lietajú nízko lastovičky.“ V skutočnosti však nelietajú nízko lastovičky, ale hmyz, ktorý lovia. Ten však nevidíme. Vidíme len lastovičky.
Rovnako je to aj s deťmi. Nevidíme, že je dieťa po celodennom výlete preťažené, unavené a zahltené. Vidíme len to, že leží na zemi a kope nohami. Schopnosť spájať súvislosti, vidieť kontext a to, čo je za tým, je hneď po sebauvedomení druhým pilierom kvalitného vzťahu. A nielen s deťmi.
10. Keď rodič stratí nervy a vybuchne, či už krikom alebo výčitkami, často ho potom zaplaví pocit viny. Čo by si v takom momente odporučila urobiť, aby sa situácia nezmenila na začarovaný kruh?
Dôležité je uvedomiť si, že nekonečné výčitky a pocity viny zo mňa nerobia lepšieho rodiča. Nijako mi nepomáha ani sebatrýznenie. Naopak, oberá ma o vzácnu energiu, ktorú potrebujem na každodenné rodičovanie.
Rodičia si často dávajú ciele typu: „Od zajtra bude všetko inak, nebudem kričať.“ A potom sú dvadsať minút hore a zistia, že kričia úplne rovnako ako včera či predvčerom. Zo srdca odporúčam obrátiť sa na niekoho, kto im pomôže nastaviť reálne ciele a najmä odhaliť skutočné príčiny kriku a frustrácie. Tie totiž málokedy súvisia priamo s dieťaťom. Často ide o spánkovú depriváciu, pocity bezmocnosti, vnútorné zranenia, zahltenie alebo chýbajúce hranice. A áno, tým niekým môžem byť pokojne aj ja.
Instagram / @mamina_s_hranicami
11. Ak by si mala pomenovať tri najčastejšie chyby, ktoré rodičia robia vo výchove – možno ani nie tak zo zlého úmyslu, ale skôr zo stresu alebo vyčerpania – ktoré by to boli?
Rodičia sa často sústreďujú na iných a sú úplne odpojení od seba. Chcú riešiť správanie dieťaťa, ale sami ani netušia, ako sa v tej chvíli cítia. Druhou chybou je chýbajúca dôslednosť a nekonzistentnosť v pravidlách a hraniciach, čo dieťa prirodzene mätie.
A potom sú tu skratky zo zúfalstva, ktoré síce chápem, ale majú svoju cenu. Jedlo len pri telefóne, ustupovanie zo strachu, že dieťa bude plakať na verejnosti, alebo posadenie dieťaťa pred televíziu vždy, keď prežíva silnú emóciu, s ktorou si rodič nevie rady.
12. Ako, naopak, vyzerá zdravý a bezpečný vzťah, v ktorom sa dieťa cíti plne prijaté?
Ja osobne ho vnímam ako priestor, v ktorom môže byť dieťa samo sebou. Môže prežívať celé spektrum emócií, nielen tie príjemné. Má pri sebe silného rodiča – lídra, ktorý ustojí čokoľvek, čo príde. Pomáha dieťaťu pomenovať, čo sa deje, čo cíti, a sprevádza ho tým.
Nie skratkou, nie potlačením, ale skutočným prežitím. Dieťa sa môže spoľahnúť, že čo rodič povie, to aj platí. Či už ide o zákaz, alebo o uistenie, že sa nemusí niečoho báť. Rodič umožňuje dieťaťu cítiť všetko, čo potrebuje, no zároveň nedovolí, aby ubližovalo sebe alebo iným.
Zdroj úvodnej fotky: Instagram / @mamina_s_hranicami
0 komentárov