Keď pár dní pred Vianocami krstila svoju druhú knihu Napečme si šťastie, mala za sebou niekoľko desiatok hodín strávených v kuchyni plnej múky, vanilkového cukru a masla. „Ale keď ju dokončíš, tak si dáš s pečením pokoj?“ pýtali sa jej doma. No ona len s úsmevom pokrútila hlavou: „Asi nie, mňa to totiž tak strašne baví...“ Moderátorka a nadšená cukrárka Katarína Brychtová.
Keď som chytila prvýkrát do ruky tvoju knihu a začala v nej listovať, otvorila sa mi na strane, kde si písala o svojej dcére a priznala, že aj vďaka Katke, ktorá rada pečie s tebou, máš sladký život. Prenesene i doslova.
Naozaj som šťastná, že sa ku mne pridala. Sú to totiž úžasné chvíle, keď pečieme spolu. Navyše, myslím, že o pár rokov už bude hlavnou pekárkou ona a ja budem naopak tá, ktorá sa len pridá a bude pomáhať a sledovať, ako jej to ide. Presne tak, ako keď som sa ako malá dívala na babičku a obdivovala ju.
Mimochodom viem, že presne tam niekde tvoja láska k pečeniu začala, hoci si to možno na začiatku ani netušila...
Ako malá som sa na ňu naozaj hlavne rada dívala, tak viac ma to začalo zaujímať až neskôr. To už Tulika, ako sme starú mamu všetci volali, ovdovela a odsťahovala sa. Vtedy som za ňou začala chodiť oveľa častejšie a každé Vianoce sme potom piekli spolu. Učila ma svoje recepty a ukazovala mi všetko, čo vedela, prezrádzala svoje fígle. A potom sa pamätám na jedny, keď som sa zrazu rozhodla všetko si to pozapisovať, vypytovala som sa ešte podrobnejšie na jej postupy a grify. A pár týždňov na to som pochopila, že ma k tomu asi viedlo niečo medzi nebom a zemou. Stará mama totiž po tých Vianociach úplne nečakane zomrela.
Neprehliadni: Lucia Siposová: Rodinu a deti by som ešte chcela stihnúť
Ale vďaka tomu, čo si sa od nej naučila, s tebou v podstate stále žije. Ty si totiž nič z toho nielenže nezabudla, ale dokonca si to spísala do tvojich už dvoch kníh o pečení. Rozmýšľaš niekedy, čo by na ne povedala?
Podľa mňa by sa veľmi tešila. Hlavne z toho, že sa dostali k ľuďom, lebo sú to naozaj vynikajúce a odskúšané recepty. Toľkokrát som o svojich koláčoch počúvala: „Také dobré som ešte nikdy nejedol, ako to robíš?“ Teraz si to môže vyskúšať každý, kto bude chcieť.
Navyše, tvoja dcéra si už nebude musieť prácne pamätať všetky tie rodinné cukrárske fígle a spisovať si ich po zošitoch, tak ako kedysi ty, keďže ty si to takto spísala za ňu.
Presne toto som jej povedala ako prvé: „Kati, konečne budeme mať všetky tie recepty pokope.“ Doteraz som totiž mala jeden zápisník po babičke a ďalší svoj a stále som musela zhľadúvať, kde čo je.
Dnes sú z toho už dve knihy, no pribúdajú ti nielen tie, ale aj členovia rodiny. Čoskoro totiž príde na svet vaše druhé vnúčatko. Znamená to, že už teraz prikupuješ plechy a zásoby múky, aby si mohla piecť viac?
Tak toto asi zatiaľ nehrozí. Katka s manželom sú síce úžasní odberatelia sladkostí a vždy sa potešia, keď im donesiem koláče, ale moji chlapi doma na sladké vôbec nie sú. Jediné, čo má rád môj muž, sú vianočné linecké kolieska s ríbezľovým lekvárom jeho mamy.
To tak býva. Vieš, ako sa to hovorí – doma nikto nie je prorokom! Na druhej strane ale boduješ u amerického zaťa, ktorého ste s Katkou vyslovene získali pre slovenskú kuchyňu. Ale aj ty rada skúšaš ako sa varí inde. Platí to aj o pečení?
Samozrejme. Keď som bola za Katkou pred pár rokmi v New Yorku, rozhodla som sa vycibriť si angličtinu a dochádzala som ráno aj popoludní na Štyridsiatu tretiu ulicu na kurz. A vždy cez prestávku som chodila do tej istej kaviarne a zakaždým si dávala to isté – kávu a koláčik. Po štyroch dňoch ma už poznali a hneď vedeli čo chcem: „Á, Katarína, kapučíno a brownies!“ Myslím, že som si na tom vytvorila regulárnu závislosť. Akurát, že keď som sa vrátila domov, žiadne brownies mi tak nechutilo. Nakoniec som doma vyskúšala štyri alebo päť receptov, kým som našla podobný tomu americkému. Aj keď, aj tak to nie je celkom ono. V zahraničí ti totiž málokto prezradí recept. Ale viem si predstaviť, že by som išla do Paríža, prenajala si na mesiac byt a chodila po kaviarňach a „žobronila“ recepty. Neviem síce, či by som uspela, ale francúzska kuchyňa je aj tak úžasná inšpirácia.
Odporúčame: Diana Hágerová: Narodila som sa, aby som bola mamou
