Rozmýšľali ste o tom niekedy? Alebo sa vám to už stalo?
Alice celé roky randí s chlapcom, s ktorým zažíva tie najkrajšie chvíle... ale všetko len vo svojich snoch. Nikdy by neverila, že „pán vysnívaný“ naozaj existuje. Ešte netušila, ako veľmi sa mýli.
Zavri oči a snívaj. Nový, miestami uletený príbeh pre mladých je výnimočnou a doslova vibrujúcou prvotinou americkej spisovateľky Lucy Keatingovej. Zachytáva osud stredoškoláčky Alice, ktorú upustila mama a vychováva ju len otec, trochu svojský (ale o to sympatickejší) neurovedec.
Keď sa presťahujú do Bostonu, Alice neverí vlastným očiam. Pred jej novou školou stojí chlapec, ktorý akoby vypadol z jej snového sveta, nie je však taký, akého si ho predstavovala. Má komplikovaná povahu, je vzdorovitý a po svojom boku má nádherné a veľmi milé dievča.
Obaja stoja pred otázkou, kde je hranica medzi predstavami a skutočnosťou, a či môže realita úplne nahradiť sny...
Odporúčame tiež: Náhodne grófkou
Prečítajte si úryvok z novinky Zavri oči a snívaj:
Prešli dva týždne, odkedy sme sa presťahovali do Bostonu a vidieť Maxa, v sne alebo naživo, sa stalo mučením. V noci to možno bol ten bezstarostný chlapec, ktorého som ľúbila, no vedela som, že keď prídem do školy, bude to úplne iný príbeh.
Max sa o mňa vždy staral. Vždy som bola uňho na prvom mieste. Minulý rok sa mi často snívalo, že sme v Thajsku, jazdíme na slonoch, plavíme sa na loďkách na krištáľovo modrých vlnách, z pláže pozorujeme západ slnka. Vždy to bolo dokonalé, krásne a bezstarostné, kým neprišiel čas na jedenie. Max za mňa všetko ochutnával a snažil sa odhaliť stopy orechov, pretože mám na ne alergiu. No nerobím si z nej ťažkú hlavu ani v bdelom živote. Vždy som si dramaticky vzdychla, no na druhej strane som sa vďaka tomu cítila milovaná a ochraňovaná. No teraz som sa cítila hrozne. Každý deň som ho vídala a on sa tváril, že neexistujem. Pozorovala som ho s niekým iným, akoby som už viac nebola na prvom mieste.
Prehrabávala som sa v perine, aby som vypla budík, a rezignovane sa hodila späť do postele, pričom sa mi vankúše nakopili okolo hlavy. Naštvane som ich päsťami zhodila dolu, potom som vyskočila z postele, obliekla si sivý sveter a hľadela na seba v zrkadle maminho toaletného stolíka. Karamelové vlasy mi trčali do všetkých strán, akoby som prešla cez umývačku áut, a môj pohľad bol jasný a intenzívny. V rannom svetle mi oči svietili na zeleno-medovo.
„Naozaj sa cez to budeš musieť dostať,“ povedala som si.
„Si hore, chrobáčik?“ začula som otcov hrubý predkávový hlas, keď bol na ceste do kuchyne. „Viem, že si hore. Počujem, že sa znova rozprávaš sama so sebou.“
Prešla som si cez divoké pramene kefou a preklusala po schodoch do kuchyne. Otec už sedel za veľkým pracovným stolom a práve otváral New York Times.
„Dobré ráno,“ povedala som, sklonila sa, aby som mu vlepila pusu na líce, potom som sa skrčila pod stôl a urobila to isté na Jerryho tučnú tvár. Jerry pri dotyku mojich pier s jeho huňatou kožou ledva žmurkol.
Kávovar v rohu zasyčal a zabublal, tak som k nemu vykročila a vdýchla tú skvelú vôňu.
„Spala si dobre?“ opýtal sa otec bez toho, aby odtrhol oči od novín.
Otočila som sa od kuchynskej linky. „Prečo sa pýtaš?“
„Vačky pod očami, nezdravý záujem o francúzsku mletú kávu,“ vysvetľoval. „Keď sa nám naruší REM fáza spánku...“
„Ďakujem, doktor Rowe,“ prerušila som ho, „viem, ako to funguje.“
Otec na mňa hodil pohľad spoza okuliarov. „Podráždenosť je ďalším príznakom zlého spánku, len tak pre zaujímavosť,“ zamrmlal.
Akonáhle kávovar zapípal, naplnila som mu jeho obľúbený hrnček z vysokej školy, šuchla mu ho po stole ako ospravedlnenie a čakala, kedy si odchlipne na znak, že mi odpustil. Keď som si naplnila aj svoj, sadla som si za stôl oproti nemu. Mal na sebe starý flanelový župan na námorníckom pyžame a tie isté obnosené našuchovacie topánky, ktoré nosil od nepamäti. Očividne sa tak obliekol, aby mohol vyjsť von pre noviny. To znamená, že ho videli. Ľudia. Zarazila som sa. Pozorovala som ho, ako prevracia stránky novín, mrmle si a škriabe sa na brade, keď narazí na niečo zaujímavé. Poznala som všetky jeho zvyky, jeho charakteristické správanie. Vedela som o otcovi veci, ktoré si ani sám neuvedomoval, a pravdepodobne by ani nechcel, aby som ich vedela. Napríklad to, ako mu stále chýba moja mama.
„Myslíš, že sa mi to tu začne páčiť?“ opýtala som sa napokon. „Myslím konečne.“
„Čo? Boston?“ spýtal sa otec, kým sa sústredil na vedeckú rubriku.
Naklonila som hlavu nabok. „Nie, Kuba. Počkaj.“ Priložila som si dlane k tvári v predstieranom šoku. „Kde to sme?“
„Veľmi vtipné.“ Poskladal noviny a prvý raz sa mi pozrel rovno do očí. Potom zmenil tému na niečo, čo sa mu zdalo zaujímavejšie. „Zvláštne, že máš znova problémy so spaním.“
„Čo tým chceš povedať? Vždy som mala skvelé sny.“
„Teraz áno,“ súhlasil otec, „ale po tom, ako tvoja mama odišla...“ Na chvíľu sa odmlčal.
„Oci...“ povedala som. Znova som sa začala cítiť trochu rezancovo.
„Mala si nočné mory, že si sa stratila. Zobudila si sa s hysterickým plačom a musel som ťa držať, kým si znova nezaspala. Pokým som nenašiel CVS.“
„CVS?“ opýtala som sa. Prečo mi to znelo povedome? Ani káva mi nepomohla nakopnúť mozog, ale mala som to na špičke jazyka.
„Centrum pre výskum snov,“ vysvetlil mi. „Nepamätáš si na to? Na doktora Petermanna?“
Dosť dlho som naňho zízala, kým mi to konečne došlo. „Počkaj, to?“ Utekala som do haly a späť a hodila kôpku pohľadníc na kuchynský stôl.
Otec zdvihol jednu z nich a zaškeril sa. „Neverím, že ich starká odkladala.“
„Oci, môžeš mi, prosím ťa, vysvetliť, o čom to rozprávaš?“ prosíkala som. „Vôbec si na také miesto nespomínam. Ak mi to nevysvetlíš, tak si začnem myslieť, že mi tam urobili lobotómiu.“
Obom nám nalial ďalšiu šálku kávy. „Ako som povedal, keď mama odišla, začala si mávať nočné mory. Mala si len šesť. Myslím, že si sa cítila zraniteľná. Zhoršilo sa to natoľko, že si skoro nespávala. Ja som skoro nespával. A tak mi kolega odporučil monitorovanie mozgu počas spánku.“ Stíchol. „Pripomína ti to niečo, Alice?“
„Ehm, len lacný vedecko-fantastický film,“ odvetila som ohromene. „Pokračuj.“
„Žiadna fantázia, iba veda.“ Na rozdiel medzi tými dvoma pojmami bol otec dosť háklivý. „Ako dobre vieš, veľká časť mozgu je pre ľudí stále záhadou. No urobili sme pokrok v monitorovaní mozgovej aktivity. Zistili sme, aké jeho časti sa rozsvietia, keď vidíme a cítime rôzne veci. Vedcom sa po monitorovaní mozgovej aktivity počas spánku podarilo na veľmi primitívnom stupni dať dokopy celé príbehy.“
„Takže v skratke si zo mňa urobil jednu z Madeleininých laboratórnych opíc.“
„Bol by som rád, keby si ju volala mama,“ opravil ma a ja som nemala to srdce povedať mu, že od istého času jej už pomenovanie mama neprináleží. „Ale v podstate máš pravdu.“
Opice boli dôvodom, prečo sa moji rodičia vlastne stretli. Konkrétne ľudoopy. Ľudia si často mýlia opice s ľudoopmi, aj keď sú to dva rozdielne druhy. Madelaine bola na Harvarde a študovala evolúciu jazyka. Všetky živé bytosti majú svoj spôsob komunikácie, vyjadrovania, no nie všetky používajú jazyk, ktorý má gramatické pravidlá. Madelaine chcela prísť na to, prečo to tak je. Uctievala Jane Goodallovú a Dian Fosseyovú, mladé ženy, ktoré sa v sedemdesiatych rokoch túlali africkou džungľou a dokumentovali gorily.
A tak trávila väčšinu dní s hi-fi systémom a dokola prehrávala zvuky opiciam v laboratóriu. Píp-píp-tút, tút-píp-píp. A-A-B, B-A-A. Verila, že ak zrazu zmení vzorec z A-A-B na A-B-B (píp-tút-tút) a ľudoopy to zaregistrujú, bude to znamenať, že si ten vzorec uvedomujú. Bola tým naozaj posadnutá, nedokázala prestať. Zúčastnila sa prednášky o tom, ako je jazyk zmapovaný v našom mozgu, a tam stretla môjho otca, ktorý tam ako dvadsaťosemročný prednášal. Po prednáške sa ešte hodiny rozprávali a už sa nikdy nerozdelili.
Pokým nemali mňa. A šesť rokov nato dostala Madeleine grant na výskum v Ugande, išla tam sama a už sa nevrátila. Teraz žije na Madagaskare s Javierom. Javier je študent z Barcelony o polovicu mladší ako ona. Hovorí, že sú len priatelia, no videla som jeho fotky, keď som si ho vygúglila, a silne o tom pochybujem. Nie že by som jej to niekedy povedala, pretože spolu komunikujeme približne šesťkrát za rok.
Odporúčame tiež: Vidieť Neapol...a začať ŽIŤ
