Niektoré príbehy si v sebe nesú odvahu postaviť sa aj tým najťažším skúškam a zároveň v nich nájdeme kúsky nádeje pre seba samých. Michaela Králiková, ktorú mnohí spoznali v MasterChefovi, sa za poslednú dekádu zmenila z mladej súťažiacej na ženu, ktorá otvorene hovorí o témach, ktoré sa často skrývajú za zatvorenými dverami. O detských ranách, mastektómii, rozvode, materstve aj sile, ktorá sa rodí vtedy, keď sa rozhodneme začať odznova. Vtedy, keď to možno už vôbec nečakáme.
V rozhovore sa vraciame k jej začiatkom, ale aj k súčasnosti, v ktorej sa venuje tvorbe podcastu Liečivé, práci s komunitou žien a otváraniu tém, ktoré prinášajú uzdravenie. Miška je dôkazom, že aj z tej najväčšej slabosti sa môže stať sila a že zraniteľnosť nemusí byť hanbou, ale kľúčom k slobode, ktorú dnes žije.
1. Miška, ľudia ťa poznajú najmä z MasterChefa, kde si ukázala nielen lásku k vareniu, ale aj svoju odolnosť. Ako sa na túto skúsenosť pozeráš dnes s odstupom času - je to predsa už viac ako 10 rokov. Čo ťa najviac formovalo aj osobnostne?
Keď sa na MasterChefa pozerám dnes, vidím hlavne mladé dievča, ktoré malo veľa snov, no ešte netušilo, čo všetko ho čaká. Vtedy som sa učila zvládať tlak kamier, súťaženia aj vlastných očakávaní. Bolo to prvýkrát, keď som pochopila, že odolnosť sa nerodí zo sily, ale z toho, že sa postavíš a ideš ďalej, aj keď máš chuť utiecť. Bola to pre mňa škola pokory a odvahy. A asi aj prvý verejný začiatok.
Instagram / @michaela_kralikova
2. Za tie roky si toho zažila veľa a je krásne vidieť, že tieto zmeny zdieľaš aj verejne. V podcaste Liečivé hovoríš o témach, o ktorých sa nehovorí, no predsa sa s nimi veľa ľudí stotožní. Ktorú svoju vlastnú tému, ranu alebo skúsenosť si dlho odmietala pomenovať a prečo?
Najdlhšie som odmietala pomenovať dve veci, ktoré sa však v mojom živote prepojili - traumu v detstve a neskôr tiež genetickú predispozíciu na rakovinu prsníka. Ako dieťa som vyrastala v prostredí poznačenom závislosťou a neistotou, no dlho som to považovala za niečo, o čom sa mlčí, pretože rodinné veci sa neperú na verejnosti.
Neskôr, keď som sa dozvedela o zvýšenom riziku rakoviny a prešla si mastektómiou, znovu som narazila na ticho a tabu - tentoraz okolo ženského tela, straty prsníkov, ženskosti a strachu z choroby. Dlho som mala pocit, že ak o tom začnem hovoriť nahlas, budem vnímaná ako slabá alebo ako niekto, kto si sťažuje. Až časom som pochopila, že práve pomenovanie rany je prvým krokom k uzdraveniu. Nielen môjmu, ale aj k tomu, aby sa prestalo mlčať o témach, ktoré sa týkajú mnohých z nás.
Verím, že otvorenosť prináša slobodu a spája nás. Preto sa dnes snažím hovoriť o veciach, o ktorých sa kedysi nehovorilo, aby ďalšie ženy cítili, že v tom nie sú samy.
3. Vnímam to tak, že ženy dnes nesú na pleciach viac očakávaní než kedysi. Pamätáš si na moment, kedy si možno prvýkrát pocítila konflikt medzi tým, čo chceš pre seba, a tým, čo sa očakáva od teba ako ženy, manželky, matky? Ako si sa s tým naučila žiť?
Myslím, že prvýkrát som ten konflikt naplno pocítila počas obdobia rozvodu. Navonok to vyzeralo, že mám všetko - dom, tri deti, biznis, meno z MasterChefa - a ľudia čakali, že budem šťastná. Ja som však šťastná nebola.
Vtedy som si uvedomila, aké silné sú očakávania spoločnosti voči ženám. Že máme byť spokojné, vďačné, dobré manželky a mamy, aj keď vo vnútri cítime niečo iné. Dlho som sa za tieto pocity hanbila, pretože som mala pocit, že zlyhávam.
Naučila som sa s tým žiť až vtedy, keď som prijala, že moje potreby sú rovnako dôležité ako potreby všetkých ostatných. Dnes viem, že byť dobrou mamou a ženou neznamená poprieť samú seba, ale vedieť sa postarať aj o vlastné hranice a duševné zdravie.
Instagram / @michaela_kralikova
4. Ak to tak nie je, tak ma, prosím, oprav, no mám pocit, že v tvojom živote sa objavuje taká téma s názvom „od začiatku“ - doslova nový život, matka, podnikateľka, tvorkyňa obsahu. Ktorý začiatok bol pre teba najnáročnejší?
Najnáročnejší bol určite začiatok po rozvode. Pre ženu s troma deťmi a zdanlivým zázemím sa zdá, že už nie je možné začať odznova. Aj preto mám na svojom Instagrame ako prvú vetu: „V 35 som začala odznova.“
Začínala som úplne od nuly - bez peňazí, bez auta, bez firmy, bez domu … ale so všetkým, čo som v skutočnosti potrebovala - s deťmi a so sebou. Bolo to ťažké, pretože som musela zanechať všetko, čo vyzeralo navonok ako istoty, a učiť sa veriť, že ten nový začiatok môže byť lepší.
Dnes viem, že práve to obdobie ma naučilo, že skutočné zázemie nenosíme v dome ani vo veciach, ale v sebe a vo vzťahoch, ktoré sú skutočné.
5. Často spomínaš, že práca s vlastnými hranicami a zraniteľnosťou je kľúčová. Čo to môže znamenať pre každú z nás?
Pre mňa práca s hranicami znamená naučiť sa počuť samu seba skôr, než počujem všetkých ostatných. Dlho som verila, že musím vyhovieť každému - partnerovi, rodine, klientom, spoločnosti. Lenže keď dovolíme iným stále prekračovať naše hranice, zrazu zistíme, že už nevieme, čo vlastne chceme my.
Pre každú z nás to môže znamenať niečo iné. Povedať nie pozvaniu na rodinnú oslavu, ak viem, že som vyčerpaná. Neprijať prácu, ktorá je proti mojim hodnotám, aj keď by bola finančne výhodná. Neospravedlňovať sa za to, že potrebujem oddych a ticho, keď deti kričia a domácnosť čaká. Nenechať si hovoriť do toho, ako má vyzerať moje telo po mastektómii či po pôrode.
Zraniteľnosť zas znamená dovoliť si priznať, že nie som dokonalá a že potrebujem pomoc alebo podporu. Dlho som si myslela, že musím všetko zvládnuť sama, aby som bola silná.
Dnes viem, že sila je aj v tom, keď poviem, že toto je moja hranica alebo že toto nezvládnem sama. Keď sa naučíme počúvať samé seba a chrániť svoje hranice, nie je to o egoizme. Je to o tom, aby sme si udržali energiu na to, čo je v našom živote naozaj dôležité.
6. V akej situácii si sa najviac bála, že zlyháš a čo ti vtedy pomohlo zostať na ceste? Boli to možno práve tie hranice alebo tie si si začala staviať až neskôr?
Pravdupovediac, tie strachy mám stále, len dnes s nimi viem lepšie žiť. Napríklad aj teraz, keď sme spúšťali podcast Liečivé, prišli tie isté otázky: „Zvládnem to? Budú ľudia spokojní s merchom? Čo ak nebudem mať na náklady? Čo povedia na nový denník?“
Tento vnútorný hlas pochybností sa ozýva vždy, keď robím niečo, na čom mi naozaj záleží. Najviac som sa bála po rozvode, keď som začínala odznova s deťmi a bez zázemia. Vtedy som ešte nevedela nič o hraniciach, len som cítila, že musím ísť ďalej, lebo iná možnosť neexistuje.
Dnes sú to práve hranice, ktoré mi pomáhajú zostať na ceste - uvedomiť si, že nemusím vyhovieť všetkým, že nemusím byť dokonalá, že môžem robiť chyby a stále byť dosť dobrá. Pomáha mi aj pripomínať si, prečo to robím. Nie pre lajky, ale preto, aby sa iné ženy cítili menej samé vo svojich príbehoch.
A stále platí, že keď cítim strach, najlepšie je urobiť ďalší malý krok dopredu. Aj keď so strachom, ale s vedomím, že idem správnym smerom.
Instagram / @michaela_kralikova
7. Mnoho žien ťa vníma ako inšpiráciu, hlavne kvôli tomu, čím si si prešla. No stále sme ľudia a stále zažívame chvíle pochybností. Ako pracuješ s vnútorným kritikom a tlakom spoločnosti, ktorý ženy často núti byť dokonalé?
Úprimne, je to pre mňa stále ťažké. Nie som človek, ktorý by mal všetko vyriešené. Pochybnosti mám dodnes. Niekedy ma prekvapí, ako rýchlo sa vie ozvať ten vnútorný kritik, ktorý mi šepká, že nie som dosť dobrá alebo že zlyhám.
Snažím sa vtedy vedome pozrieť späť na všetko, čo som už zvládla - od rozvodu, cez začiatky s deťmi až po to, čo dnes tvorím. To mi pripomína, že aj keď to bolo náročné, vždy som našla cestu ďalej.
Veľkou oporou je pre mňa komunita žien okolo podcastu Liečivé. Ich podpora a spätná väzba mi dodávajú silu a dôvod pokračovať. A pomáha mi aj uvedomenie, že to, čo robím, má zmysel - moje poslanie hovoriť o veciach, ktoré sú stále tabu, a otvárať priestor pre uzdravenie. Nie je to o dokonalosti, skôr o tom, že sa učím byť k sebe láskavá, aj keď ten kritik občas kričí.
8. Pri natáčaní podcastov a zdieľaní všetkých tých intímnych príbehov, aký moment v rozhovore ťa vždy prekvapí? Nie pohľadom na hosťa, ale v tom, akú emóciu prebudí v tebe.
Najviac ma vždy prekvapí, keď niekto začne opisovať skúsenosť, ktorú som sama prežila, a povie to tak presne, až ma zamrazí. Napríklad keď hosť hovorí o úzkosti rovnakými slovami, akými by som ju vedela pomenovať ja, alebo keď sa podelí o traumu, ktorú poznám zo svojho života.
V takých chvíľach sa vo mne spustí obrovská empatia. Cítim s nimi, ale zároveň si uvedomím, že rovnakú súcitnú láskavosť som si k sebe samej dlhé roky nedokázala dopriať.
A potom je tu aj vďačnosť. Je až dojímavé vidieť, koľko ľudí premýšľa hlboko, ľudsky a láskavo, aj keď si sami nesú ťažké veci. To ma vždy znova uistí, že tieto rozhovory majú zmysel. Nielen pre poslucháčov, ale aj pre mňa osobne.
Instagram / @michaela_kralikova
9. Podelíš sa s nami o to, aké nástroje alebo techniky ti v bežnom živote najviac pomáhajú - psychicky zvládať všetko, čo sa deje naokolo aj vo vnútri nás?
Najviac mi pomáhajú tie úplne základné veci - dobré jedlo, kvalitný spánok (v tom mám ešte čo dobiehať), blízkosť dobrých priateľov a komunita ľudí, s ktorými sa môžem smiať aj zdieľať ťažké veci. Veľkým oporným bodom je pre mňa písanie. Je to moja forma terapie. Keď dám myšlienky a emócie na papier, získajú jasnejšie kontúry a prestanú ma tak veľmi zahlcovať.
Mám rada ticho. Keď som doma sama, často nemám zapnutú hudbu ani televíziu - ticho mi pomáha vrátiť sa k sebe. Často využívam aj dýchacie cvičenia a jednoduchú techniku, ktorú volám vrátenie sa do tela - pomenujem si 5 vecí, ktoré vidím, 5, ktoré cítim, počujem, a napokon aj vône či chute. Pomáha mi to spomaliť a ukotviť sa v prítomnom okamihu v sebe.
Dôležitá je pre mňa aj viera. Tá mi pripomína, že aj keď nemám odpovede na všetko, nie som na to sama. A, samozrejme, rodičia a rodina - aj keď naše vzťahy nie sú dokonalé, viem, že sa o nich môžem oprieť.
10. Na záver sa ťa chcem opýtať, aké posolstvo je pre teba najdôležitejšie - v tejto chvíli, v týchto posledných mesiacoch, či dokonca rokoch?
Pre mňa je to už pár mesiacov stále to isté: „Zranení ľudia zraňujú, vyliečení liečia.“ Je to veta, ktorá mi dáva zmysel vo všetkých životných aj svetových otázkach. Keď dokážeme vidieť v ľuďoch, ktorí nám ublížili, ich vlastnú bolesť, máme k nim viac empatie a dokážeme pustiť hnev, krivdu a odpustiť. A zároveň je to pripomienka, že našou zodpovednosťou je liečiť sa - kvôli sebe, ale aj kvôli tomu, čo odovzdávame ďalej.
Tento slogan nesie aj môj podcast Liečivé, nájdete ho na našich tričkách, mikinách a aj v Liečivom denníku. Je to niečo, čo chcem ľuďom pripomínať každý deň, že uzdravením seba môžeme liečiť vzťahy, rodiny, komunitu, možno aj kúsok sveta okolo nás.
Zdroj úvodnej fotky: Instagram / @michaela_kralikova
