„Brilantné a originálne čítanie, ktoré prekoná vaše očakávania, posúva hranice a nechýba mu napätie, dráma, akcia, erotika...jednoducho, udrží vás v strehu až do poslednej stránky,“ napísal blog-magazín Three Little Birds Book. Novinka Beta od Jasindy Wilder si vás získa a budete z nej absolútne unesené, sľubujú ďalšie médiá.
Beta je pokračovaním horúceho romantického príbehu Valentina Rotha a Kyrie St. Clairovej.
Kyrie sa nasťahovala k Valentinovi Rothovi do newyorského apartmánu, no potom sa rozhodli spolu cestovať po svete. Kyrie spoznáva nové krajiny a užíva si život, aký nikdy predtým nepoznala. Práve sa ubytovali v nádhernom kaštieli vo Francúzsku. Keď sa však Kyrie prebudí, zistí, že miesto vedľa nej je prázdne. Len na vankúši je odkaz pripichnutý strieborným nožom: On patrí mne. Kyrie tuší, že sa stalo niečo zlé, a zavolá Rothovmu asistentovi Harrisovi.
Odporúčame prečítať: Keď ľúbiť, tak úprimne a zo srdca
Harris má jediné podozrenie – do Rothovho života sa vrátila žena z minulosti, dcéra bohatého a nebezpečného Gréka Gina Karahaliosová. Je rovnako nebezpečná a krutá ako jej otec. Kyrie spolu s Harrisom sa vydajú Rotha hľadať do Grécka, hoci presne nevedia, kde by mohol byť. Púšťajú sa do nerovného boja, aby Rotha získali späť. Lenže Gina sa len tak nevzdá...
„Nedokážete ju odložiť!“
Bestsellers & Beststellars
Jasinda Wilderová je uznávaná autorka bestsellerov.
Prispievala do časopisov ako New York Times, USA Today a Wall Street Journal. Pochádza z Michiganu a preslávila sa príbehmi o príťažlivých mužoch a silných ženách.
K jej najznámejším patrí erotický román Alfa a jeho voľné pokračovanie Beta, ako aj romány Strácam sa v tebe a Strácame sa v sebe, ktoré sa na Amazone dostali na špičku v rebríčku medzinárodných bestsellerov.
Odporúčame prečítať: Už ste po niečom tak strašne túžili?
Začítajte sa do úryvku z novinky Beta:
1 Prebúdzanie
Prebúdzanie sa stalo jednou z mojich obľúbených hier. Prvá otázka znela: Kto sa prebudí prvý, Roth alebo ja? Ak som to bola ja, bolo mojou povinnosťou – určila som si ju sama – zistiť, či sa zobudil aj on a s tou najlepšou náladou. Inými slovami, zisťovala som to rukami a ústami. Ak sa prebudil prvý on, tváril sa, že je ospalý, aby som ho takýmto spôsobom prebrala.
Druhá otázka, ktorú som si kládla každé ráno, bola: Kde na svete práve sme? Každé dva týždne sme sa totiž ocitli na inom mieste. Pred dvoma týždňami som sa napríklad prebudila vo Vancouveri. Stále som mala okolo zápästia jednu z Rothových kravát. Zvyšok dlhej noci naplnenej roztúženými výkrikmi, keď som ležala priviazaná na posteli. Roth ma neodviazal, až keď som sa urobila... šesťkrát? Sedem ráz? A keď ma konečne odviazal, myslela som, že nebude tak skoro ochotný mučiť Kyrie viacnásobnými orgazmami bez toho, aby sa ho ona mohla dotknúť. Doslova som ho potom napadla. Stopy po nechtoch na chrbte sa mu stále nezahojili. Urobil sa tak silno, že si takmer zlomil penis. Myslím, že sa to dá. Určite, a som si istá, že sa mi to skoro podarilo.
Dnes ráno som sa prebrala a urobila inventúru. Trochu ma bolelo medzi nohami, ale to nič. Roth ešte odfukoval, vedela som, že som hore prvá. Nadýchla som sa, vzdychla a ponaťahovala sa. Potom som zažmurkala, otvorila oči a zazrela kúsok slaného mora. Zároveň som si uvedomila šumenie vĺn. Posteľ sa pomaly kolísala zboka nabok. Nachádzali sme sa v malej miestnosti obloženej drevom, s nízkym stropom a otvoreným oknom. Bolo v nej miesto len na posteľ a malý bielizník. Miestnosť sa pohybovala. Prečo sa pohybuje?
A kde sme? Chvíľu som spomínala na posledné týždne. Týždeň vo Vancouveri a nato dlhý let do Tokia. Týždeň v Japonsku. Bože, aký týždeň. Toľko ciest, túr, suši a saké. Asi už nikdy v živote nebudem piť saké.
Tokio, Nagoja, Osaka, Kjóto... Pamätám si na let z Kjóta. Všetky letušky boli rovnako oblečené, rovnako učesané a vlasy mali previazané rovnakými stužkami.
Kam sme šli potom?
Kdesi zaškriekala čajka a v diaľke som začula hlasy, ktoré čosi rýchlo hovorili. Nebolo to po japonsky.
„Nhăt nó lên!“ Ponad vodu sa niesol nahnevaný slabý a vzdialený hlas.
Vietnamčina. Boli sme v Hanoji.
Roth kúpil hausbót, zaplatil zaň v hotovosti a sám ho viedol po Červenej rieke z malej osady v zálive Tonkin až do Hanoja. Plavili sme sa pomaly, často sme zastavovali nakúpiť si zásoby a obdivovali sme prírodu. Jedli sme, pili, spali a milovali sa. Prezreli sme si chrámy, odviezli sa na farmy aj do hôr, najali si tlmočníka alebo sprievodcu, aby nám ukázal najkrajšie miesta na ceste. Roth mal jednu zvláštnu vlastnosť: nikdy sa nesprával ako turista. Vždy sa zdalo, že patrí tam, kde sme práve boli, a zakaždým sa uistil, že sme tam v bezpečí.
Do Hanoja sme prišli včera večer a Roth našiel nejakú staršiu drobnú paniu, ktorá nám na hausbóte uvarila obrovskú večeru. Zaplatili sme jej toľko dolárov, že od úžasu takmer omdlela.
Po večeri Roth otvoril fľašu nejakého miestneho vína alebo pálenky. Nebola som si istá, lebo nápoj bol neskutočne silný. Po niekoľkých pohárikoch som bola mimo. Roth to využil, položil ma na brucho a vnikal do mňa zozadu, kým sme sa obaja neurobili. Potom si už nič nepamätám.
Ani jedna noc však môjho Valentina dosť neuspokojila, a tak som mu dlhovala nežnôstky na dnešné ráno.
Ležal na boku tvárou odvrátenou odo mňa. Plachtu mal nízko na bokoch, odhrnutú trochu dozadu. Svetlé vlasy mu v posledných mesiacoch podrástli, siahali mu až na golier na košeli a vpredu mu viseli popri lícnych kostiach. Nechal si narásť krátku briadku. Nebola hustá, ale pokrývala mu rovnomerne obe líca a bradu. Bol sexy. Naozaj.
Netušila som, že k niekomu môžem cítiť niečo také silné. Rýchlo mi však došlo, že to, čo cítim k Valentinovi, je láska, a už to ma dostatočne ľakalo. Ako sa týždne menili na mesiace a videla som svet aj z jeho pohľadu, pochopila som, že to, čo som k nemu cítila ešte na Manhattane, bol iba začiatok. Konček ľadovca. Najmenšia vzorka. Čím dlhšie som s ním bola, tým viac som chápala, aké hlboké city k nemu prechovávam. Chcela som s ním byť každú sekundu dňa. Žila som len preňho, pre chvíle, keď som ho dokázala rozosmiať a videla som jeho jemnú, mäkšiu stránku, čo existovala iba pre mňa.
Valentine bol to najlepšie, čo ma v živote postretlo.
Privinula som sa k nemu, pritisla mu pery na plece a bozkávala ho na hrubý biceps. Nahmatala som mu bok a odtiahla plachtu. Nazrela som cez plece na úd, ktorý som už zvierala v ruke. Tak som ho ešte v spánku dokázala najlepšie vzrušiť. Pomaly som mu ho masírovala, stláčala a spiaci obor zareagoval. O minútu alebo dve mu už stál a Valentine dýchal prudšie. Zastonal, svaly na bruchu sa mu napli a ruky zdvihol nad hlavu. Prevrátil sa na chrbát, vystrel sa a pohol bokom tak, aby sa jeho úd dostal hlbšie do mojej dlane.
Pozrela som mu do očí. „Dobré ráno.“
Uškrnul sa a ospalo sa usmial. „Dobré ráno, zlatko.“
„Včera som zaspala, čo?“
„Hej. To hadie víno ťa rýchlo zložilo.“ Sledoval, ako ho plynulými pohybmi pomaly hladkám od koreňa až po konček.
„Asi.“
„Odpadla si, skôr ako som stihol urobiť jednu vec, ktorú som chcel stihnúť na tomto hausbóte,“ povedal a zazíval.
„A to?“
„Hm.“ Zatvoril oči a nadvihol boky. „Chceš to vedieť?“
Tajomne som sa naňho usmiala, čo znamenalo, že sa nebudem dohadovať. Rob, čo chceš.
Roth tlmene zachrapčal, sadol si a odtisol ma od seba. Vzal veľkú zelenú flísovú prikrývku a prehodil si ju cez plecia tak, aby sme sa do nej zmestili obaja. Stála som pred ním a on ukázal na dvere vedúce na palubu. Vyšla som a vykríkla, keď mi ohmatal zadok. Zachichotal sa a ohmatával ma ďalej. Kráčalo sa mi horšie, ale bola to zábava. Na palube podržal prikrývku na nás oboch a viedol ma na provu hausbótu, kde bolo zábradlie asi do výšky pása. Vpredu sa rozprestieral Hanoj zahalený do ranného oparu. Asi šesťdesiat metrov pred nami sa plavil ďalší hausbót a tretí v rovnakej vzdialenosti na druhej strane, ale ani na jednom sme nevideli nijaký pohyb. Asi tristo metrov pred nami plávala po prúde rybárska loď a nieslo ju k nám aj s úlovkom. Občas sa z nej ozvali nejaké hlasy.
„Chyť sa zábradlia,“ šepol mi Roth do ucha. Chytila som sa ho oboma rukami a obrátila som hlavu k nemu. Nespokojne zasyčal. „Tvár sa, že sa pozeráš na mesto. A mlč.“
Chytila som za rohy prikrývku, ktorú nad nami držal. Roth sa mi opatrne dotkol brucha a smeroval medzi nohy.
Doriti. Byť potichu bola moja slabá stránka.
V priebehu niekoľkých sekúnd som už stonala a zvíjala sa, tlačila sa mu na ruku a hrýzla si spodnú peru, aby som nevykríkla. Netrvalo dlho a urobila som sa prvý raz. Vtedy Roth zohol kolená, prsty jednej ruky mi priložil na otvor a druhou si držal úd. Tak do mňa vnikal. Nahla som sa cez provu a rozkročila sa širšie.
Rybárska loď bola bližšie, niesol ju prúd. Trochu sa pootočila a plávala tesne popri nás.
„Bože, Roth. Ponáhľaj sa. Už som blízko.“
„Ešte počkaj. Ešte nie.“
„Nemôžem si pomôcť. Už som...“
Roth hneď spomalil. „Ešte nie, Kyrie, ešte nie.“
Loď sa blížila a ľudia na nej sa na nás pozerali podozrivo prižmúrenými očami. Roth mávol rukou a ja som počula, ako sa rybári smejú a trúsia poznámky. V tej chvíli ku mne prirazil boky, čo som nečakala. Nahlas som vykríkla a rybári sa zarehotali. Kormidelník však naštartoval motor a čoskoro boli preč. Potom sa Roth znovu pohol a ja som sa urobila napriek jeho opakovaným prosbám, aby som ešte chvíľu vydržala.
„Poď naraz so mnou, Valentine!“
Urobil sa aj on, a ako! Silno a vášnivo. Naplnil ma svojím semenom niekoľkokrát za sebou a ja som len stískala svaly, nahýnala sa a vdychovala ranný vzduch.
@@@
O dva týždne sme nocovali v nejakom kaštieli v južnom Francúzsku. Práve som sa prebúdzala a chystala sa na svoju hru. V duchu som uvažovala, kde práve sme.
Tentoraz však niečo nebolo tak, ako malo.
Zrazu som si sadla, prebrala som sa. Roth neležal vedľa mňa v posteli. Nikdy ma ráno nenechal v posteli samu. Ani raz nevstal skôr ako ja. Nazrela som do kúpeľne, ale bolo tam tma a ticho.
Srdce sa mi rozbúchalo a na čelo mi vystúpil pot.
„Roth!“ ozvala som sa nástojčivo, až sa ozvena môjho hlasu rozľahla kúpeľňou.
Ticho.
Plachta vedľa mňa bola pokrčená, stále teplá od jeho tela. Vankúš bol tam, kde mal Roth hlavu. Na vankúši ležal odkaz – biely kus papiera pripichnutý o vankúš dlhým strieborným nožom. Odkaz bol napísaný červeným atramentom ženským ozdobným rukopisom:
On patrí mne.
2 Panika
„Nie. Nie.“ Načiahla som sa po nôž a papier, ale zastavila som sa, skôr ako som sa ich dotkla.
Patrí mne. Atrament bol karmínovočervený ako čerstvá krv. Bola to krv? Rothova krv? Nie, nemohla. Každý ťah perom bol čistý a precízny. Krv by sa rozmazávala, nie? Bože. Bože. Kto to urobil? Kto to mohol spraviť? Včera večer sme si líhali do postele trochu pripití. Toľko som si spomínala. Nie opití. Nie takí opití, že by mohol niekto uniesť muža ako Valentine Roth rovno z postele, v ktorej som vedľa neho spala.
Roth však bol preč.
Vyliezla som z postele, podlaha zo šesťstoročného duba pod mojimi bosými nohami zavŕzgala. Posteľ s baldachýnom bola ešte staršia, ako mi povedal Roth. Tento kaštieľ bol jeden z dvoch, ktoré vo Francúzsku vlastnil. Nachádzal sa v oblasti Languedoc-Rousillon medzi starou katedrálou a vinohradmi. Nebol okolo neho veľký pozemok, iba malá záhradka, ale bol krásny a starý. Pokojný. Druhý Rothov kaštieľ bol súčasťou vinice v oblasti Alsasko-Lotrinsko, a tam sme sa mali dostať.
Žeby bol Roth v kuchyni? Možno je to nejaká nová hlúpa hra. Zbehla som dolu schodmi do kuchyne, ale bola tam tma a ticho. Na pulte stáli vedľa seba tri prázdne fľaše od merlotu, vedľa nich ležala vývrtka s korkovým štupľom. Aj komora bola prázdna a v kozube tlelo pár žeravých uhlíkov. Na podlahe ležala pokrčená kašmírová prikrývka. Spomenula som, si že som predchádzajúci večer ležala pri kozube na podlahe a Roth ju mal prehodenú cez plecia, keď ma miloval. Plamene z kozuba sa odrážali na jeho pokožke, modré oči mu žiarili. Nechal ma chvieť sa bez dychu po orgazme. Potom ma vzal do náručia a odniesol do našej postele. Ľahol si ku mne a horúcu ruku mi položil na brucho. Pobozkal ma na plece a zašomral: „Ľúbim ťa, ľúbim ťa, ľúbim ťa.“ Zaspala som schúlená v jeho náručí.
Teraz som bola vyľakaná a plná obáv. Potlačila som vzlyk a skúsila ho pohľadať vo vínnej pivnici, kde bola stále rovnako nízka teplota a skladovali sa tam stovky fliaš s vínom. Každá stála stovky, ba až tisíce dolárov. Nič pre mňa nemalo cenu, keď bol Roth preč. Nenašla som ho ani v pivnici. Pravdaže tam nebol. Vedela som, že tam nebude, no aj tak som sa musela presvedčiť.
Ešte vždy nahá som otvorila dvere na garáži a rozsvietila. Stál tam nablýskaný čierny rangerover. Mĺkvo. Rovnako ako červený Aston Martin, ale aj ten bol prázdny. Kľúče od áut ležali na polici v dome.
Odšuchtala som sa naspäť do spálne a celá som sa chvela. Ruky sa mi triasli, dýchala som krátko a vystrašene.
Čo budem robiť? Čo spravím? Odpoveď prišla hneď: Harris. Zavolám Harrisovi.
Môj mobil bol na nočnom stolíku na nabíjačke. Mala som v ňom len štyri čísla: Valentinovo, Harrisovo, Laylino a Calovo. Aj Valentinov mobil ležal na nočnom stolíku, pripojený na nabíjačku. Oblečenie mal na zemi, kde ho nechal predchádzajúci večer, keď sa šiel osprchovať. Bože, vraj osprchovať. Sprcha bola malá, typicky európska. Rothovi sa aj tak podarilo pritisnúť ma v nej o stenu a dorážať, až som nemohla dýchať.
Všade, kam som sa pozrela, som videla spomienky naňho. Posteľ, sprcha, kuchyňa. Sedela som holým zadkom na pulte a do chrbta ma tlačila kľučka od skrinky. Roth stál na špičkách, okrem pultu sme sa milovali aj v komore a v garáži. Urobil mi láskavosť a vysadil ma na kapotu rovera. Dokazoval mi tam svoje schopnosti, až kým som neprosila, aby prestal.
Všade, kam som sa pozrela, bol on. Hovoril mi, ako ma ľúbi. On, Valentine Roth, krásny, urastený, talentovaný, nesmierne bohatý obchodník. Ľúbil práve mňa. Nikdy mi to neprestával opakovať a dokazovať mi, že patrím jemu.
Zviezla som sa na posteľ a rozplakala sa. Keď sa mi podarilo otvoriť oči, videla som len nôž s čiernou rukoväťou a so striebornou čepeľou, ostrou ako žiletka. A okrem neho útržok papiera popísaný červeným atramentom.
Schmatla som mobil, vytrhla ho z nabíjačky a vyťukala Harrisovo číslo.
„Slečna St. Clairová,“ ozval sa pokojným hlasom, skôr ako telefón stihol zazvoniť druhý raz. „Ako vám pomôžem?“
„Je preč... on... ktosi ho uniesol! Je preč, Harris. Pomôžte mi. Pomôžte mi!“ Uvedomovala som si, že to nedáva zmysel, ale nemohla som sa nadýchnuť ani normálne premýšľať.
„Kyrie,“ prerušil ma. „Dýchajte. Chvíľu vydržte a dýchajte.“
Zhlboka som sa nadýchla ústami a vydýchla nosom. Skúsila som to znovu. „Práve som sa prebudila, asi pred desiatimi minútami. Sme vo Francúzsku. Valentine je preč, Harris.“
„Kam šiel? Možno nakupovať? Alebo po kávu?“
„Nie, Harris! Nerozumiete mi!“ kričala som. „Mám tu odkaz, posraný odkaz a nôž!“
„Snažím sa vás pochopiť, slečna St. Clairová. Chcete povedať, že pána Rotha niekto uniesol?“
„Áno!“ zrevala som tak hlasno, až ma zabolelo hrdlo. Musela som prehltnúť, nadýchnuť sa a začať znova. „Ten odkaz ktosi pripichol dlhým nožom do vankúša. Je to ženský rukopis a je na ňom napísané On patrí mne.“
„Vážne? Nežartujete?“
„Hovorím tak, ako keby som žartovala?“ Spadla som na posteľ, pritisla si telefón k uchu a vzlykala ďalej. „Kto to urobil? Kto? Prečo? Čo mám robiť, Harris?“
„Je tam ešte niečo okrem noža a odkazu?“
„Nie!“
„A sú tam iba tie tri slová? Nijaké požiadavky?“
Pokrútila som hlavou, hoci som si uvedomovala, že ma Harris nevidí. „Nie, nie, len tie tri slová. Je tu všetko, jeho telefón, autá, oblečenie. Všetko. Hľadala som ho všade, ale je preč. Kto ho mohol uniesť, Harris?“
„Mám niekoľko tipov. Neobávajte sa, slečna St. Clairová. Nájdeme ho. Zostaňte na mieste a ničoho sa nedotýkajte. Oblečte sa, ale nikam nechoďte. Nikomu nevolajte. Nikomu, rozumiete? Ani Layle, ani polícii, nikomu.“
„Dobre.“
„Zopakujte to po mne.“
„Nikam nepôjdem. Nikomu nebudem volať. Zostanem tu a budem na vás čakať.“
„Dobre. Som v Londýne, takže do niekoľkých hodín budem tam.“ Hovoril stále pokojne, aby ma trochu upokojil.
„Dobre.“ Prehltla som a snažila sa hovoriť bez hystérie. „Harris, kto to mohol urobiť?“
„Porozprávame sa, keď prídem, slečna St. Clairová. Dovtedy zostaňte pokojná. Zjedzte niečo. Zbaľte si oblečenie. Slušné oblečenie a slušné topánky. Osobné veci. A ničoho, čo patrí pánovi Rothovi, sa nedotýkajte, najmä nie toho noža.“
„Dobre, rozumiem,“ hlesla som takmer nečujne.
„Nájdeme ho, slečna St. Clairová, sľubujem vám. Máte moje slovo.“ Niečo chladné v jeho hlase ma vyľakalo. Dobre teda. Potrebovala som rozvážneho osobného strážcu, ako je Harris, nie zdvorilého šoféra a priateľa.
Zložila som, vytiahla zo siete nabíjačku a zbalila ju do klbka. Potom som si ju vložila do kabelky. Rýchlo som sa osprchovala a drsne som pritom potláčala predstavy o tom, čo sa naposledy dialo v tejto sprche. Namydlila som sa, opláchla a utrela. Učesala som si vlasy a zviazala ešte vlhké vzadu. Obliekla som si džínsy a tričko, na nohy obula turistické topánky. Roth trval na tom, že mi zaobstará nejakú výbavu, skôr ako sa vydáme na náš veľký výlet. Kúpil mi cestovné kufre a celý šatník. Džínsy, tričká, tielka, svetre, krátke nohavice, topy, plášť do dažďa, drahé turistické topánky, čiapky, slnečné okuliare a všetko možné, vhodné do rôzneho počasia. Nejako sa mu to podarilo zbaliť do dvoch veľkých kufrov značky Louis Vuitton a ruksaka. Veci nám vždy balil on, lebo mal svoj systém.
Práve som sa snažila zopakovať jeho metódu a všetko uložiť tak, aby sa toho zmestilo čo najviac do jedného ruksaka. Niekoľko džínsov, tričiek, obľúbenú mikinu, krátke nohavice, ponožky a spodnú bielizeň, náhradnú podprsenku a toaletné potreby. Pribalila som si aj peňaženku a zaviazala šnúrky na topánkach. Okolo pása som si uviazala sveter.
Prečo sa balím? Poslúchla som Harrisove príkazy, ale celkom som nechápala, prečo sa musím zbaliť a odísť, keď sa mi ozve.
Vošla som do kuchyne a urobila si francúzske raňajky: bagetu so syrom Brie, čerstvé ovocie a šálku kávy. S Rothom mi však všetko chutilo lepšie. Obyčajný syr chutil ako nebo, káva bola hustá a výrazná, vždy presne pripravená, chlieb chrumkavý zvonka a mäkký vnútri. Samej mi všetko pripadalo bez chuti. Nemohla som prestať premýšľať.
Ako? Kto? Prečo? Keby ktosi čosi žiadal, pochopila by som to. Napríklad starý nepriateľ alebo niekto, kto sa chcel Rothovi pomstiť za nejaký obchod. Niekto, kto by chcel výkupné. Ten ženský rukopis ma zarážal. Dokáže žena uniesť urasteného svalnatého chlapa ako Roth? Nemalo to logiku. Nebolo to možné.
Bola som nepokojná. Chodila som po kaštieli hore-dolu. Znova som si rozbalila a zbalila veci. Hľadela som na odkaz a snažila sa nedýchať príliš rýchlo. Po chvíli, ktorá mi pripadala ako večnosť, som pozrela na hodinky na mobile: neprešla ani hodina. Nech sa Harris akokoľvek ponáhľa, z Londýna sa sem nedostane skôr ako za štyri hodiny. Dopekla, čo budem dovtedy robiť? Asi sa zbláznim.
Musela som vyjsť z kaštieľa na vzduch. Musela. Nemohla som tam zostať s tým odkazom a nožom už ani minútu. Harris mi prízvukoval, aby som nikam nechodila.
Rozhodla som sa, že si zapnem telku, ale väčšina programov bola po francúzsky, len niekoľko kanálov bolo britských, aj tie vysielali zle. Vypla som televízor. Muž, ktorého som ľúbila, zmizol, a ja tu budem civieť na obrazovku?
Dopekla, nie!
Znovu som začala chodiť, ale nepozerala som na hodinky. Sadla som si, triasla kolenami, obhrýzala si nechty a spomínala na svoju priateľku Laylu z Detroitu, ktorá by sa hnevala, keby ma videla, čo stváram.
Prešla ďalšia hodina a po nej tretia.
Začula som na štrku škrípať pneumatiky a vrčať motor. Ozvalo sa tiché buchnutie dverí na aute. Vyskočila som na nohy, vyrútila sa k oknu a vyzrela von. Na príjazdovej ceste stálo nízke dvojdverové audi s tónovanými sklami. O kapotu sa opieral muž a v ruke držal mobil. Bol vysoký, chudý, tmavé vlasy mal začesané dozadu. Črty mal výrazné, bol čerstvo oholený, mal na sebe čierny oblek s rovnakou úzkou kravatou a bielu košeľu. Často prikyvoval, nato ukončil hovor a strčil si telefón do vrecka.
Znepokojili ma dve veci: po prvé, nebol to Harris a po druhé, v pravej ruke držal pištoľ. Skontroloval náboje, zavrel zásobník a potiahol. Robil to profesionálne. Vôbec sa mi to nepáčilo.
Viac som nepremýšľala. Prehodila som si ruksak cez plece a prebehla cez dom do garáže. Z háčika som schmatla kľúče, strčila ich do vrecka a chcela som stisnúť gombík na otváranie garážových dverí. Zastala som a načúvala. Predné dvere boli zamknuté, to som vedela naisto. Zamkla som sa, kým som čakala na Harrisa.
Nastalo dlhé ticho.
Vzápätí som počula rozbíjajúce sa sklo. Predstavila som si, ako koniec pištole vytĺka otvor v skle vchodových dverí, cez otvor vniká dnu ruka a otvára dvere. Čakala som, kým sa dvere otvoria a zatvoria. Vzápätí som si sadla za volant roveru. Ešte chvíľu som čakala a dúfala, že ten muž, ktokoľvek to bol, skontroluje najprv miestnosti na poschodí.
Položila som nohu na spojku a naštartovala. V tej istej chvíli som zároveň otvorila garážové dvere. Motor zahučal a garážové dvere vyšli nahor na naolejovaných lanách. Chvalabohu, Roth udržiaval všetko, čo mal, v bezchybnom stave. Len čo boli dvere dosť vysoko, zaradila som spiatočku a pridala. Obišla som audi zaparkované hneď za mnou. Auto vyšlo až na trávnik a vyhrabalo hlinu, ale vzápätí som sa ocitla na štrku, zaradila jednotku a stlačila plynový pedál. Spod kolies vyfrkol štrk a rover sa vyrútil vpred.
Buch-buch-buch.
Bola to streľba zo zbrane?
Pozrela som do spätného zrkadla práve vo chvíli, keď sa zadné sklo rozpadlo na črepiny, lebo doň vrazila guľka. Celkom vypadlo, keď doň napálila ďalšia guľka. Vykríkla som. Tretia trafila do bočného zrkadla len niekoľko centimetrov od mojej tváre. Obrátila som volant, stupila na brzdu a v deväťdesiatstupňovom uhle som zamierila na ďalšiu bočnú ulicu. Počula som burácať motor a vedela som, že audi nie je ďaleko odo mňa.
Nemala som ani čas zľaknúť sa. Vietor fučal dnu cez rozbité zadné sklo, čo bol dôkaz, že nejde o žart a že každá moja voľba odteraz ovplyvní to, či budem žiť, alebo nie. Vyrútila som sa dopredu, zabočila doľava a potom doprava. Jazdila som príliš rýchlo po pokojných raňajších uliciach ospalej francúzskej dedinky. Dokonca som nepoznala ani názov najbližšieho väčšieho mesta. Vedela som iba to, že som niekde na juhu Francúzska. Asi v blízkosti Marseille? O Francúzsku som nevedela takmer nič. Sedela som na sedadle spolujazdca a Roth nás odviezol tam, kam sme chceli.
Cestná značka pri mne sa nahla dozadu, trafila do nej guľka.
Bože, čo sa deje? Kto na mňa strieľa a prečo? Kde zostal Harris?
Znovu som zabočila doľava a potom doprava. Ocitla som sa za dedinou na dvojprúdovej ceste vedúcej preč. Po oboch stranách sa ťahali vinice. Dupla som poriadne na plyn a ručička na tachometri hneď ukázala osemdesiat kilometrov za hodinu, potom sto. Riskla som pohľad do spätného zrkadla a zbadala asi päťsto metrov za sebou audi. Rýchlo sa približovalo.
Videla som v tomto aute Rotha párkrát telefonovať a vedela som, čo mám robiť. Stisla som gombík a prikázala systému, aby volal Harrisovi.
V aute sa ozvalo zvonenie, raz, druhý raz, nato sa ozval Harrisov hlas. „Slečna St. Clairová, je všetko v poriadku?“
„Nie, doriti, Harris! Nič nie je v poriadku.“ Držala som volant oboma rukami. Pedál som pritlačila až na podlahu a tachometer ukázal nad stodesať. „Prišiel nejaký chlap na čiernom audi. Mal zbraň. Neboli ste to vy a nemala som dobrý pocit, preto som nasadla do rovera a odišla. Teraz ma prenasleduje. Strieľa po mne. Bojím sa.“ Snažila som sa zachovať pokoj, ale môj hlas znel čudne.
„Doriti,“ začula som na druhej strane. Vzápätí sa ozvalo hučanie motora a piskot pneumatík. „Ste zranená?“
„Nie, ale vystrelil mi zadné sklo a odstrelil jedno bočné zrkadlo. Je hneď za mnou, naháňa ma. Neviem, čo mám robiť. Ak ma dobehne, zabije ma. Viem to.“
„Choďte čo najrýchlejšie, ale bezpečne, a nezastavujte. Idem za vami. Nie som ďaleko.“
„Ja ani neviem, kam idem, Harris!“ Už som sa rútila stopäťdesiatkou a vozidlo som celkom neovládala.
„Je tam len jedna cesta. Kam ste zabočili za dedinou?“
„Doprava.“
„Tak smerujete ku mne. Sedíte v roveri?“
„Áno.“
Nastala pauza, potom sa znova ozvali pneumatiky a v diaľke trúbenie. Sirény. „Dobre, len pokračujte ďalej. Cez všetko, čo by vás chcelo zastaviť. Iba choďte.“
„Dobre.“
V tej chvíli odletelo pravé bočné zrkadlo a ja som vykríkla a ruky mi poskočili na volante. Rover sa mykol. Snažila som sa ho udržať na ceste a šliapla som na brzdu. Len čo som pocítila, že ho mám znovu pod kontrolou, stúpila som na plyn, až ma zatlačilo do sedadla. Audina bola tesne za mnou, počula som, ako z nej ktosi strieľa.
Predo mnou sa pomaly plazila hore kopcom nejaká dodávka. Vybočila som do protismeru, aby som ju obehla, no keď som sa zaradila vpravo, od hrôzy som vykríkla, lebo som sa v poslednej chvíli vyhla nejakému tmavému sedanu. Zatrúbil a zablikal mi. Riskla som ďalší pohľad do spätného zrkadla a zbadala som, že aj audi obehlo dodávku.
Znova sa ozvali výstrely z pištole. Počula som, ako guľka narazila do niečoho vzadu, možno do brzdového svetla alebo do kapoty.
Nezrušila som hovor a ani Harris, počula som ho kliať. „Čo sa deje? Ste v poriadku?“
„Áno, som. Stále je za mnou a strieľa.“ Pozrela som do bočného zrkadla. „Blíži sa, Harris.“
„Choďte ďalej. Nedovoľte, aby vás dobehol. Vytlačte ho z cesty, ak bude treba.“
Pedál som mala až na podlahe a uháňala som rýchlosťou takmer stošesťdesiat kilometrov za hodinu. Okolie ani cestu som poriadne nevnímala. Niekoľkí vodiči zatrúbili a divo na mňa gestikulovali. Priblížila som sa zozadu k ďalšiemu autu, tentoraz malému peugeotu alebo čo to bolo. Cesta bola samá zákruta, zvažovala sa na jeden bok a vinice sa tiahli do diaľky v nekonečných radoch. Ubrala som plyn, peugeot predo mnou sa ďalej vliekol. Vedela som, že ho musím obehnúť. Čakala som do poslednej sekundy a snažila som sa nazrieť za zákrutu, ktorá nebola ďaleko. Prešla som do protismeru a začala ho obiehať. Srdce som cítila až v hrdle a žalúdok mi zvieralo, lebo oproti sa vynoril ťažko naložený nákladniak. Blikal a trúbil. Vodič peugeotu sa napálil, že ho obieham, a pridal.
„Pusti ma, ty somár!“ vykríkla som.
„Kyrie, nepremýšľajte. Urobte, čo treba,“ ozval sa v aute Harrisov hlas.
Už som ten peugeot takmer predbehla. Potlačila som pocity, stisla volant oboma trasúcimi sa rukami a zhlboka sa nadýchla. Zlomky sekundy sa vliekli ako hodiny. Nákladniak bol asi sto metrov odo mňa a rýchlo sa približoval. Peugeot sa stále usiloval nepustiť ma. Najradšej by som zatvorila oči, ale nemohla som. Nemala som sekundy na ďalší nádych, nemala som ani len čas premýšľať o ňom. Nebolo kedy váhať. Strhla som volant doprava a pocítila som náraz kovu o kov. Ozvalo sa pišťanie pneumatík a šialené trúbenie.
Tresk-tresk-tresk, svišťali ďalšie rany z pištole. Boli tri a sedadlo spolujazdca v roveri sa rozletelo na kusy látky a čalúnenia. Predné sklo sa popukalo až po palubnú dosku a vzápätí sa ozvalo ďalšie pišťanie pneumatík. Pozrela som do spätného zrkadla a zistila, že peugeot sa krúti. Nato mu smerom ku mne odletela pravá predná pneumatika. Nákladniak prešiel vedľa mňa a neprestával vytrubovať. Peugeot vyletel do vzduchu a s hrozným rachotom a výbuchom narazil do prechádzajúceho nákladniaka.
„Božemôj!“ vykríkla som. „Zabila som ho, panebože, zabila som ho! Čo som to len urobila?“
„Dosť!“ ozval sa rázne Harris, aby ma upokojil. „Vy ste nažive. To je vaša jediná starosť. Pokračujte ďalej. Nezastavujte.“
„Ja... ja... Harris, ľudia kvôli mne zomierajú!“
„Lepšie, ako keby ste zomreli vy,“ odvetil odmerane. „Mimochodom, boli by ste prekvapená, čo všetko dokážu ľudia prežiť.“
„Ten peugeot vybuchol!“
„Audi je stále za vami?“
Pozrela som do spätného zrkadla, no videla som len dym a žltooranžové plamene. „Neviem. Nemyslím...“ nedokončila som. Z dymu a chaosu sa vynorilo čosi čierne a začula som motor. „Doriti, stále ma prenasleduje.“
Odporúčame prečítať: Aké je to mať zlomené srdce?
