Umenie, vzťahy, straty životov aj pohnuté udalosti 80. rokov v Chicagu. Keď americká prozaička Rebecca Makkai, finalistka Pulitzerovej ceny, začala písať príbeh o epidémii AIDS, pôvodne mala vymyslený iný príbeh. Neplánovala písať o tom, ako AIDS zničil chicagskú komunitu homosexuálov. Jej hlavnou postavou bola na začiatku Nora, umelcova múza v Paríži 20. rokov minulého storočia. Ale keď sa Norin príbeh rozšíril do osemdesiatych rokov, táto epidémia ju priam pohltila a vznikli dva prelínajúce sa príbehy. Kniha vychádza vo vydavateľstve Albatros Media v preklade Tamary Chovanovej a Miriam Ghaniovej a je to po dlhšom čase titul pre čitateľov obľúbeného titulu Malý život od Hanya Yanagiharu.
Pozri si aj: TOP 5 cvikov pre pevné prsia – dokonalý dekolt vďaka cvičeniu
Rebecca Makkai sa v románe Veľkí optimisti snaží cez postavy Yaleho a Fiony nájsť dobro uprostred katastrofy. Je rok 1985 a Yale Tishman, riaditeľ rozvoja umeleckej galérie v Chicagu, sa práve chystá urobiť úžasný skok v svojej kariére. Chce priniesť galérii ako dar výnimočnú zbierku malieb z dvadsiatych rokov 20. storočia. Aj keď jeho kariéra rozvitá, v spoločnosti vládne atmosféra úzkosti a strachu zo šíriacej sa epidémie aidsu. Jeho priatelia umierajú jeden po druhom a po pohrebe Yaleovho kamaráta Nica sa vírus dokonca dostane i do jeho bezprostrednej blízkosti. Čoskoro jedinou spriaznenou dušou, ktorá mu ostane, je Fiona, Nicova malá sestra. O tridsať rokov neskôr sa Fiona snaží nájsť v Paríži svoju dcéru, ktorá prepadla náboženskému kultu, preťala s rodičmi všetky kontakty a bez stopy zmizla. Fiona býva u svojho starého priateľa, fotografa, ktorý zdokumentoval chicagsku krízu, a konečne si uvedomí, aký devastačný vplyv mala epidémia aidsu na jej život a na vzťah s jej dcérou.
Inšpiruj sa: TOP farby pre luxusne vyzerajúci interiér: Tieto 3 odporúčajú dizajnéri!
ALBATROS MEDIA SLOVAKIA
Autorka Rebecca Makkai na margo prelínania sa dvoch príbehov vo svojom románe povedala: „Myslím, že taký je život. Nikto nežije v prítomnosti. Vždy žijeme v nejakej kombinácii minulosti a prítomnosti, možno aj budúcnosti. O písaní románu pre Chicago reviews of books ďalej hovorí, že: „Ak sa pustíte do románu, musí to byť krajina, do ktorej ste ochotní sa na pár rokov presťahovať.“ Do deja tohto románu sa preto „nasťahovala“ asi na štyri roky. Pred tým, ako knihu začala písať, musela si toho veľa naštudovať v archívoch, rozprávať sa s mnohými ľuďmi a kniha je naozaj bohatá aj na faktografiu, ktorú by takto autorka rada sprostredkovala aj ostatným čitateľom. Predovšetkým však jej hlavný odkaz zverejnený v NewCity znie: „Mala by som však povedať, že je to aj radostná kniha a môj pohľad na svet nie je pochmúrny. Bolo pre mňa dôležité, aby moje postavy mali zmysel pre humor.“ Preto je názov Veľkí optimisti tak príznačný. Recenzenti o knihe tvrdia, že jej 44O strán, jedinečná štruktúra s kombináciou príbehu a faktov, o ktorých by sme mali vedieť, vytvára osobitý čitateľský zážitok.
