Keď pozerám dozadu, mám pocit viny za to, čo sa stalo. Keď pozerám dopredu, mám obavy z toho, čo by sa mohlo stať. Kde mám pozerať, keď je výsledok rovnaký? Takýto povzdych si vypočujem v rôznych variáciách od ľudí často. Tí, ktorí cez to už prešli, vedia, že žiadne úniky nepomáhajú. Chce to zotrvať v prítomnej chvíli.
Myseľ má však rada výlety do minulosti – tam už veci pozná. Alebo ulieta do budúcnosti – tam o nich môže fantazírovať. Nechce sa jej byť tu a teraz, lebo to je namáhavé – treba na to vynaložiť úsilie a konfrontovať sa s tým, aké to je v danom momente. Hlava má radšej, keď môže veci hodnotiť, posudzovať, kritizovať, mudrovať… Byť v roli pozorovateľa sa jej neráta, buď je to málo dramatické, alebo naopak, môže to byť až príliš akčné.
Pozri aj: Ako na minimalizmus mimo šatníka? Odľahči si život od zbytočností!
Ako dostať emócie pod kontrolu?
Pozorovanie svojich myšlienok sa oplatí trénovať. Predstavte si, že vystúpite sami zo seba, sledujete sa z diaľky, pozeráte na film natočený podľa svojich myšlienok (nenavádzam vás na schizofréniu, v psychošine sa tomu hovorí – byť disociovaný). Vďaka tomu prestanete byť priamym účastníkom šrotovania svojej hlavy a stanete sa jej nestranným pozorovateľom. Tak dostanete pod kontrolu aj nepríjemné emócie, lebo sa s nimi nestotožníte. Pri prvých pokusoch sa možno nedostaví taký pokoj, ako očakávate. Postupne však hlava začne vnímať, že môže ostať nad vecou a nič desivé z toho pre ňu nevyplýva.
Tréning robí majstra. Skúšajte sa s tým „hrať”. Vždy, keď ste ovplyvnení nepríjemnými emóciami, spomeňte si na vetu: „Emócie nie sú ničím iným, ako reakciou môjho tela na podnety mojej mysle.”
Neprehliadni: Vnútorná sila a odolnosť: 5 najlepších krokov k jej dosiahnutiu
